Trošku som unavený, včera som do neskorej noci hlobil transparenty. Našťastie chalani zo Socialistického zväzu mladých mi prišli pomôcť s heslami.
Ráno sme mali zraz pri štadióne Lokomotívy a stade sme sa pomaly vybrali smerom na Leninovu. Viem, že ju už dáki chytráci premenovali na Hlavnú, ale pre mňa ostane navždy Leninovou.
V zime sme boli v Moskve v mauzóleu, aby sme sa mohli pokloniť veľkému vodcovi svetového proletariátu. Priatelia, ten vám bol peknučký! A aká obrovská sila z neho sálala! „No, nie je krásny?“, spýtala sa nahlas naša sprievodkyňa. „Áno“, povedal ktosi, „ešte krajší ako za živa.“ Žiaľ, aj na takýchto pietnych miestach sa nájdu chrapúni.
Musím ešte spomenúť malú nepríjemnosť, ktorá sa odohrala ešte pred pochodom. Normálne sme sa s chalanmi pochytili, kto bude niesť veľký obraz nášho premiéra. Napokon sme to vyriešili tak, že tá pocta pripadne predsedovi Zväzu. Mne sa ušiel Číž a priateľovi Vaľová. Ostatní sa museli uspokojiť len s heslami NECH ŽIJE NÁŠ PREMIÉR! a SO SMEROM NA VEČNÉ ČASY A NIKDY INAK!
Konečne sme sa dovliekli na Leninovu, kde bola postavená tribúna. Na nej stáli všetci významní predstavitelia vládnúcich politických strán, ktorí nám srdečne mávali. A my sme o dušu kričali NECH ŽIJE SMER!, NECH ŽIJE ĽS- HZDS, NECH ŽIJE SNS! alebo DZURINDA, HANBA TI! Odmenou nám bolo plno ovocia a zeleniny, ktoré nám vďační diváci z chodníkov nahádzali.
Aké to bolo všetko hektické a spontánne, svedčí aj malý incident, keď sa čelný predstaviteľ SNS zdrbal z tribúny. Vraj mal vypité, ale ľudia toho narozprávajú!
Bolo to nádherné, jeden z mojich najkrajších prvých májov. Keď sme sa potom všetci piati lúčili a rozchádzali, nejednému z nás aj slzička dojatia z oka vykanula.
Sľúbili sme si, že o rok sa stretneme znova. A bude to ešte veľkolepejšie.
