Býval som s rodičmi na hlavnej ulici, ktorá vtedy bola Marxova. Pomenovanie zrejme získala po jednom z bratov Marxovcov, známych amerických komikov. Tipujem na Groucha.
O pár čísel ďalej stála moja „alma mater“ - Základná deväťročná škola. Pre tých, ktorí nevedia po maďarsky, len dodám, že alma znamená jablko a mater, tá je iba jedna.
Mali sme spolužiačku Viktóriu. Bola krásna ako obrázok, výborne sa učila, ale s nikým sa nechcela kamarátiť. Bola to zvláštna dievčina. Bola uzavretá do seba, dnes by sa dalo módne povedať introvertka.
Jej správanie, prirodzene, dávalo chalanom množstvo dôvodov, aby sa do nej navážali a všemožne jej ubližovali. Občas jej niekto vylial atrament na svetrík, vše jej niekto zožral desiatu. Tí najhlúpejší sa chvastali, že sa s ňou bozkávali.
Nikdy sa nesťažovala, nikdy na nikoho nežalovala a to ostatných ešte viac dožieralo. Ja som bol do nej zaľúbený až po uchále a čakal som na vhodnú príležitosť, ako sa jej dostať pod kožu.
Po škole ju stále čakala mama, elegantná dáma s tmavými okuliarmi, ale strašne namachlená, o ktorej išli všelijaké reči. Dnes už chápem, že tie reči trúsili najmä tí, ktorí jej závideli noblesu.
Raz, to sme už boli deviataci, ju však po vyučovaní nikto nečakal. Kým som si to uvedomil, Viki už bola riadny kus od školy. A tak si to predstavte, ja rodený lenivec, ktorý takmer prepadol z telocviku, som sa za ňou rozbehol. Dostihol som ju až pri parku - inak v tom čase jednom z najkrajších na Slovensku - neďaleko ich domu. Ponúkol som sa, že jej ponesiem aktovku. A ona sa na mňa pozrela tými svojimi krásnymi očami a povedala, že ak jej nechcem ublížiť, mal by som jej dať pokoj.
Vtedy som sa, tuším, prvý raz rozreval z nešťastnej lásky.
Až o veľa neskôr, to som už chodil v Košiciach na strednú, mi otec povedal, že sa Viki s mamou odsťahovala nevedno kam. Otca nepoznala, matka žila s druhom a ten ju často bíjal. Jasne, preto tie tmavé okuliare a namachlená tvár. A to chúďa dievča sa na to všetko muselo bezmocne prizerať. Ten sviniar bol stranícky papaláš, a preto bolo zbytočné sa sťažovať.
Spomenul som si na Viki pri čítaní skvelej trilógie Millennium od švédskeho investigatívca Stiega Larssona. Podobnosť s Lisbeth Salanderovou, jednou z kľúčových postáv, ma úplne zarazila.
Larsson je brilantný rozprávač, a tak nás s ľahkosťou sprevádza mnohými dejovými líniami. V diele silne rezonuje otázka týrania žien a detí. Sadistickí právnici, pedofilný psychiater či priemyselník, ktorý neváhal zneužiť vlastné deti na vraždenie nevinných žien. Panoptikum tých najzvrhlejších ľudí, akých si len viete predstaviť, sa vám mihá pred očami v neuveriteľnom tempe.
Lisbeth Salanderová v poslednej časti trilógie nazvala pred súdom Petra Teleboriana, presláveného psychiatra a jej mučiteľa v jednej osobe, bastardom. A to sa ešte musela asi krotiť.
Tí, ktorí akýmkoľvek spôsobom týrajú ženy a bezbranné deti, sú bastardi, sviniari a najhnusnejší ľudský odpad a zaslúžia si opovrhnutie.
Stieg Larsson sa nedožil úspechu svojho diela. Nedlho po odovzdaní rukopisov umiera na infarkt ako päťdesiatročný, ale jeho odkaz je aktuálny aj naďalej.
