Hneď po vstupe som zažil šok. "Fungovali" len dve okienka, od ktorých sa vinuli dlhočizné rady až k dverám. Začal som počítať obete, v ktorom rade je ich menej. V tom naľavo ich bolo osemnásť, v druhom rovných dvadsať. Logika veci bola jasná. Ja som sa však postavil do dlhšieho radu. Ten totiž viedol k okienku, za ktorým sedela staršia úradníčka, a tak som vsadil na skúsenosti a rutinu.
Spomenul som si, že mám v taške Burgessov Mechanický pomaranč, ktorý mi vrátila kolegyňa. Tak som sa pustil do čítania slovných ekvilibristík Alexa a spol. Už koľkýkrát! Tú knižku jednoducho žeriem.
"Bazmeg, toto je pošta!" Až teraz som si všimol chlapíka predo mnou. Stál tu s jednou ženou, možno s manželkou.
"Je toto normálne?" Otočil sa ku mne s otázkou. "Ako za socíku, nič sa nezmenilo, bazmeg."
Pokýval som hlavou a tváril sa, že čítam. Ale letmo som ho šacoval.
"Ja tu asi porodím, bazmeg", povedal vtipne a Burgess definítivne skončil v taške.
Nervózne sa prechádzal, čochvíľa si utieral spotené čelo, neustále niekomu volal z mobilu, bolo zjavné, že je to veľmi dôležitý človek. Takých naše Slovensko potrebuje ako soľ.
Asi o desať minút: "Heli, postav sa do druhého radu, uvidíme kto bude skôr". Rozhodnutie hodné veľkého stratéga. Hela poslušne odcupitala do vedľajšieho radu, a ja som mohol pozornejšie sledovať môjho spolutrpiteľa. Vyzeral veľmi nepokojný, stále sa pozeral na hodinky, hoci jedny veľké mal na stene priamo pred očami.
Rad sa pomaly posúval k okienku. Už len piati predo mnou, o desať minút som v cieli.
Konečne. "Pán dôležitý" už bol druhý, len jedna babka bola pred ním, tak odvolal Helu z vedľajšieho radu. Babka pristúpila k okienku a stala sa katastrofa. Tá nešťastnica vytiahla z tašky plno obálok a podala ich úradníčke. Samozrejme, všetko rekomando. Vedel som, že je zle.
"Bazmeg, stará, to celému sídlisku vybavuješ agendu? Hela vraz mi jednu, mne sa to asi sníva", zreval ako ranený tur. Chlapík bol zrelý na uterák.
Konečne boli všetky listy opečiatkované, babka ich spôsobne uložila do tašky a potom sa to stalo. Vytiahla z tašky štós papierov, že ich potrebuje ofotiť. Celá pošta stíchla a napodiv, aj nervák. Ale to len predýchával. Ja som sa snažil spomenúť na číslo záchranky a pre istotu som vytiahol mobil.
"Bazmeg, bazmeg, bazmeg!" Veľmi stručne a jasne zhodnotil sitáciu tento uzlík nervov, na viac sa asi nezmohol.
Babka si po 15 minútach vzala svoje papiere, milo sa pozrela na chlapíka a odišla.
Muž pristúpil k okienku, podal oznámenie pracovníčke a bolo vidno, že sa mu konečne uľavilo.
"Občiansky preukaz si prosím". Ozvalo sa spoza okienka.
"jasne, jasne, občiansky" a už aj začal s jeho hľadaním. V taške ho nemal, vo vetrovke tiež nie a chlapík začal blednúť.
"Hela, skoč do auta, mám tam občianku". Hela odišla a ľudia začali šomrať. Mladík, ktorý stál za mnou sa ozval: "Miesto toho bazmegovania ste si mohli skontrolovať, či máte doklady. My tu tiež nestojíme z pasie".
Hela sa vrátila a videl som na nej, že neuspela. "V aute občianku nemáš, musel si ju nechať doma."
"Chceš povedať, bazmeg, že jazdím bez občianky, dobre si sa pozrela?"
Hela prikývla a chlapíkovi neostalo nič iné, len s výrazom zlostného buldoga opustiť poštu. Ešte som začul, ako si šomre popod fúzy:
"Bazmeg pošta,toto je bazmeg pošta!"
Celý zvyšok dňa som mal potom dobrú náladu. Ani neviem, prečo.
