Krpec v kočíku neprestáva srdcervúco vyrevúvať, mamička sa ho márne snaží utíšiť - podobrotky, veľmi mierne aj pozlotky, lenže márne. Možno mu idú zúbky alebo je nahnevaný na celý svet. Ak platí to druhé, potom mu rozumiem. Zima mu isto nie je, veď je zababúšený do overalu a vyzerá ako kozmonautík.
Slzičky mu jednostaj poctivo stekajú po líčkach. Ak by primrzlo, razom by sa premenili na kvaple a vyzeral by ako Domica.
Chlapča sa pokúšam utíšiť i ja, robím opičky, ťuťulimuťuli a všeličo iné - no nič. To, čo platí na manželku, tu vonkoncom nezaberá.
Drobec vytrvalo statočne trúbi ďalej, vypnúť sa to nedá. Asi bude treba počkať, kým sa vybijú batérie. To poviem aj nahlas a nešťastné milé žieňa sa na mňa pozrie pohľadom, pri ktorom i naozajstný chlap chytá dočasnú erektílnu dysfunkčnosť.
V tej chvíli jeden z bezdomovcov, ten s fľašou, pristúpi k malému. Preboha, zľaknem sa, azda sa mu len nechce dať napiť? Chlap je zarastený, škaredý ako čert, taká betaverzia istého vlasatého politika zo stredu Európy.
A že je naozajstný čert, ukáže malému o chvíľu. Podá fľašu parťákovi, ukazováky premení na rohy a presne ako vo filme Hrátky s čertem pán herec Stanislav Neumann začne robiť čertovské kreácie...hudriky hudriky.
Urevaný fafrnok naskutku prestane plakať a uprene hľadí na čudo, ktoré má pred sebou. Sprvu je akoby zarazený, vyľakaný, ale o chvíľu sa začne sladko, no poriadne nahlas smiať.
Vtom sa k rohatému pridá aj jeho spoločník, chytí kamaráta pod pazuchy a začnú okolo kočíka tancovať.
A malý sa smeje a smeje. Smejem sa i ja a smeje sa i mladá mamička.
Keď už vidno prichádzať autobus, mamička siahne do tašky, vyberie peňaženku v podobe srdca a jej obsah vysype predstaviteľovi Lucifera do dlane. Vytiahne aj škatuľku cigariet, podá ju druhému tanečníkovi, povie ďakujem a nastúpi.
Viete, panička, i ja som mal také - ešte stihne za ňou zakričať vyslanec pekla. Dobre si potiahne z fľaše, nahlas si odgrgne, povie pardon a podá ju kamošovi bezďákovi.
