Na túto otázku sa pokúsil zodpovedať anglický spisovateľ Anthony Burgess vo svojom, dnes už kultovom, Mechanickom pomaranči. Dej knihy je veľmi jednoduchý. Skupina tinedžerských výrastkov, ktorých vedie hlavná postava Alex, sa vyžíva v krádežiach, v násilnostiach a napokon i vo vražde. Je to pre nich adrenalínový šport, droga, bez ktorej si nevedia predstaviť ani jedeň deň. Nakoniec sa Alex ocitne v rukách spravodlivosti, dostane sa do basy a tam ho čaká trest s nepredstaviteľnými následkami. V podstate ide o to, že väznitelia na ňom vyskúšajú experimentálnu liečbu, ktorá ho má navždy zbaviť zla. Alexovi denne premietajú tie najhroznejšie dokumenty o násilí - ako banda grázlov terorizuje obyvateľstvo, nacistické mučenie zajatcov v tej najbrutálnejšej podobe či podobné praktiky Japoncov v ostatnej svetovej vojne. Pri pohľade na toľké zlo sa Alex mení v ukrutných bolestiach na baránka a jeho myseľ sa násila zbavuje raz a navždy.
Pri čítaní tohto vynikajúceho dielka som si spomenul na knihu amerického psychológa G. M. Gilberta Norimberský denník. V Norimbergu súdili najväčších nacistických pohlavárov zodpovedných za milióny mŕtvych vo vojne, ktorú títo zločinci rozpútali. Aj im žalobcovia ukazovali otrasné zábery z frontu či z koncentračných táborov. Pri všetkej tej hrôze sa neveriacky pýtali jeden druhého, či sa to naozaj dialo. Oni predsa o ničom takom obludnom nevedeli. A niektorí sa skutočne roztriasli, zbledli a znášali to veľmi ťažko. Gilbert uvádza, že to nehrali, aspoň poniektorí. Zrazu sa z obávaných pánov sveta stali ustráchané ľudské trosky usilujúce sa zvaľovať vinu jeden na druhého, alebo na už mŕtvych, Hitlera a Himmlera.
Premýšľam, ako by asi zareagovali vrahovia z Beslanu, ak by sa im premietol film o rozstrieľaných a skrvavených telíčkach nevinných detí, ako by reagovali, ak by sa mohli v pokoji svojich domovov s vlastným deckom v náručí pozerať na ustráchané detské oči, ktoré nechápali, prečo sú zajatcami a prečo na nich zlí ujovia mieria samopalmi. Vedeli by im vysvetliť, že musia zomrieť za vyššie ciele?
Zlo sa nedá ospravedlniť ani vznešenými ideami, v mene ktorých sa pácha, ani ničím iným. Azda jediným možným ospravedlnením je privitivizmus, demencia či iná duševné porucha toho, kto zlo koná. Príklady máme aj u nás, keď si niektorí "rodičia" vôbec neuvedomujú, ako týrajú svoje malé deti, nechávajú ich napospas špine, hladu a potkanom. V každodennom opare cigaretového dymu a lacného alkoholu plodia ďalšie a ďalšie deti odsúdené na hlad a neraz aj na predčasnú smrť. Tu si zlo zobralo na seba jednu z najodpornejších podôb a akákoľvek liečba zatiaľ zlyháva.
Nerád sa púšťam do takýchto tém, väčšmi sa mi páčia texty, pri ktorých je aká-taká nádej, že pobavia čitateľa. Ale udalosti posledných dní mnou riadne zatriasli.
Medzi krajinami, ktoré sa majú moslimom ospravedlniť za zverejnenie karikatúr Mohameda, sa ocitlo aj Slovensko, konkrétne denník SME.
Pre jednu časť sveta nevinné obrázky, pre druhú dôvod na vybičovanie vášní do krajnosti s volaním po krvi ich autorov! Na ktorej strane je zlo? Verím, že moslimov mohli karikatúry zosmiešňujúce Mohameda rozhorčiť. Je to iná kultúra, ktorá vyznáva iné hodnoty ako my. Obrázky im spôsobili bolesť, a preto sa prihováram za to, aby sa denník SME ospravedlnil, hoci publikovaná karikatúra mala len informačný charakter, a tak by ospravedlnenie bolo riadnym zauchom slobobode slova.
Možno sa raz nájde niekto aj z druhej strany, kto sa ospravedlní za všetky nevinné obete, ktoré zahynuli pri výbuchoch bômb v metrách, autobusoch či letoviskách v mene viery, pravdy a Boha.
Na otázku v nadpise článku neviem odpoveď. Jedno však viem, že zlo sa dá zmierniť na najnižšiu mieru, aby jeho neželateľný vplyv na ľudstvo bol čo najmenší. Záleží na každom z nás.
