Babkovci, ako si ich od mala volal, bývali na dedine - pekný domček plus ovocný sad. Rodičia chýbali, ale zvykol si si.
Do gymnázia a neskôr i na výšku si dochádzal do neďalekého krajského mesta, učenie ti išlo výborne a na konci príkladného úsilia bol diplom - červený.
V susedstve starých rodičov bývala jedna stará dievka. Vlastne veľmi stará. Zlomyseľník by povedal, že práve ona zanechala kresby v Altamire. Aj keď ju už s dosť zreteľným cvengotom obchádzala tá s kosou, nikdy si neodpustila na tvoju adresu vypľuť niečo najhnusnejšie z najhnusnejšieho. Jedovatých slín mala v sebe na bazén - presná kópia Kunikundy Fiťfiriťovej zo Chevallierovho Zvonodrozdova (poklona, majster Blahoslav Hečko, za brilantný preklad).
Nikdy si jej ničím neublížil a nikdy si nepochopil jej neprekonateľnú zlobu. Babkovci nad tým len mávli rukou. „Nevšímaj si ju! Keď žena nemá chlapa, niekde sa to musí prejaviť. Zvyčajne a tuho jej to udrie do kotrby.“
Keď konečne - povedané príliš jemne - otrčila ozrutné kopytiská, uľavilo sa ti.
Nedávno sme sa po rokoch stretli. Kým si mi pri pozdrave ako kedysi pumpoval rukou, stihol si ma pozvať do najbližšej viechy. Potreboval si sa poriadne vyrozprávať. Červené naozaj rozväzuje jazyk a je výborným spúšťačom spomienok.
Po smrti starých rodičov si sa oženil. Nemohli ste mať deti. Ty si bol v poriadku, ona odmietala vyšetrenie. Jej rodičia sa obrátili proti tebe. Vysnívaná rodina sa rozsypala. Zostal si celkom sám.
Ak keď je ti akékoľvek modlárstvo proti srsti, pristal si na sobáš v kostole. Nechcel si si to so svokrovcami rozhádzať hneď na začiatku. Tých tvojich ústupkov bolo napokon neúrekom. Vedel si, že jazda životom nebýva bezplatná. Ale nepomohlo to.
Po rozvode si začal navštevovať „ochotníkov“, ktorí ti vždy ochotne a s ironickým úsmevom naliali. Krv ti pomaly substituovala na alkohol, stával si sa od neho - ako hovoria zdravotnícki osvetári - závislý. S hygienou si to nepreháňal. Prišli starosti v práci. Zvaľoval si to na gény. Bol si na dne.
A potom sa to stalo.
Ležal si na zemi, od pása dole načisto ochrnutý si sa pokúšal vstať, lenže to nešlo. Okolo hlavy ti rotovali matné obrázky mamy, otca, starých rodičov, ba i tej starej strigy zo susedstva. Bol si vydesený ako Martinka z Turca v knižnici.
A potom sa zjavil ten muž, dotkol sa ti ramena a povedal - vstaň! A stal sa zázrak! Vstal si a šiel si!
Vlastne to ani nebol zázrak. To ťa len celkom obyčajná mestská polícia našla ožratého (tak to bolo napísané aj v hlásení) v delíriu pár krokov od nejakého pajzla.
Tak ti to jedného večera konečne docvaklo. Ráno si vytriasol z vankúša nočné mory a povedal si si Stačilo!
Začal sa tvoj preukrutne ťažký návrat z pekla. Ten „kotlári“ nedovolia každému. Najmä nie takým, čo majú knihu hriechov hrubú ako šanghajský telefónny zoznam. Horko-ťažko si sa odtiaľ vydriapal, ale stálo to za to!
Máš vážnu známosť. Je dosť mladšia, no rozumiete si - symbióza tela i ducha. Žijete vedno v spoločnej domácnosti. Stal si sa starším kamarátom dospievajúceho mládenca, raz mu isto budeš aj nevlastným otcom a o všetkom, čo a ako bolo, sa s ním pokojne a pokorne porozprávaš. Veď sa na to už dlhší čas pripravuješ.
To preto, aby vedel, že človek môže v živote veľa ráz padnúť na kolená, ale nikdy nesmie ostať na lopatkách.
