Necítiš sa dvakrát dobre, včera po práci ste oslavovali, kolega mal okrúhlych 51, dôvod na chľast ako vyšitý. Pochádza z Poltára, tak ako náš pán prezident, a je na to aj patrične hrdý.
Víno tieklo, čas letel, Poltárčan vyrevúval vlastnú, vylepšenú verziu hitu od Elánu Vdova, čo mi ho drží pod vodou, text skladal za pochodu, no, skutočný talent. Kdeže Jožko Urban!
Pri platení vysypal na stôl pár tisícok, hulákal na celý podnik, že si nás skurv....východniarov všetkých kúpi, on sa s Ivanom pozná osobne, a všetkým nám ukáže.
Od vedľajšieho stola vstal chlapík, vrazil mu jednu do huby a bolo po zábave. A ešte dodal, aby pozdravil od východniarov pána prezidenta.
Hľadíš z okna a premýšľaš, čo s načatým dňom. Napadajú ti samé somariny, zavrhuješ jednu možnosť za druhou, hlava ti ešte treští po včerajšku, ktosi ťa za niečo trestá.
Dážď pomaly ustáva, aj vietor akoby sa už unavil, spod mračien nesmelo vykúka slnko, sídlisko obostrela čiernobiela dúha. Čas na Hrabala.
Zazvoní mobil, volá Poltárčanova žena. Čo sa to včera stalo, jej Janík je celý opuchnutý, čo ste to, preboha, povystrájali a tak.
Vysvetľuješ jej genézu rozbitých pyskov, ale kdeže, také niečo nemôže byť, ona svojho Janíka predsa pozná, je to nekonfliktný typ, nikdy by sa tak nesprával!
Nechávaš ju v tom, napokon, mýliť sa je ženské.
Konečne ticho. Otváraš knihu Hrabalových poviedok, hneď prvá je Fádne odpoledne, majstrovské dielko.
Vypínaš mobil. Nerušiť, prosím!
