Sprvu bolo všetko v poriadku, mal skvelú ženu, krásne deti a dobrú prácu. Ako u Steelovej. Bol to taký žoviálny bohém, ktorého nebolo možné prehliadnuť. Po práci sa stále zastavil u nás v klube, vypil pár myslivcov, poplatil kamošom i celkom neznámym a šmýkal domov.
Ťažko ho bolo nemať rád. A keď sa náhodou zdržal dlhšie a mal už v sebe viac myslivcov, ako povoľuje Únia poľovníkov, nasledovala hudobná vložka. Páni, ten mal hlas! Keď spustil Na detvianskom moste, tak aj ľudia, ktorí šli náhodou okolo, sa pristavili v domnienke, že počujú minimálne maestra Stašáka.
Aby sme si rozumeli. Michal si vypil, ale opitého som ho vari nikdy nevidel. Mal asi dobrú spaľovňu.
Bolo zaujímavé sledovať, ako pije. Ľavou rukou zdvihol pohár, predniesol bonmot, ktorý mu práve zišiel na um, napríklad, vojdi a cíť sa ako doma alebo kto pije myslivca, tomu to myslí. Potom to hodil do seba a pravou rukou sledoval, ako mu utešene rastie pečeň.
Skrátka, veselá kopa, príjemný spoločník.
Jedného dňa sa v klube objavili dva hracie automaty. Spočiatku si ich nikto nevšímal a my, starí štamgasti, sme im ani väčšiu pozornosť nevenovali.
Raz si však Michal za jeden z tých pekelných strojov sadol. A vyhral! Tuším, že to bolo okolo päť stovák. V tom čase celkom slušný peniaz. Vysmiaty ako Vietnamec pred colníkom, hodil mince pred barmana a zavelil - nalej všetkým!
A tak sa to potom opakovalo každý deň. Boli dni, keď nevyhral, ale celkovo sa mu darilo. A ani si neuvedomil, ako tejto vášni prepadol.
Zrazu prestal chodiť do klubu a my sme už nom nepočuli.
Asi po roku som sa v meste zrazil s jednym známym lekárom. Zašli sme do najbližšej kaviarne (no dobre, krčma to bola) a vyrozprával mi neuveriteľnú historku.
Raz, keď vystúpil z vlaku, zbadal na stanici Michala s partiou bezdomovcov v zúboženom stave, a tak sa ho spýtal, čo sa stalo. A Michal mu vyrozprával svoj príbeh, ako „vďaka“ automatom prišiel o všetko. O úspory, majetok, ba aj o rodinu. A, prirodzene, o prácu. Narobil si neuveriteľné dlhy.
Klasika, logický dôsledok gamblerstva. Popredal všetko, čo sa speňažiť dalo, len aby mohol nakŕmiť forbesa. Neostalo mu vôbec nič. Žena sa s ním rozviedla a odišla aj s deťmi na druhý koniec republiky.
To niesol najťažšie, no nemal silu to zmeniť.
Vážne začal uvažovať o samovražde, ale ani na to nemal dosť síl. Našťastie.
A predstavte si, že tento lekár vzal Michala k sebe domov, kúpil mu nejaké šatstvo, dal mu jesť a poskytol mu strechu nad hlavou. Len tak nezištne, z číreho kamarátstva. Po čase mu vybavil miesto v Centre pre liečbu drogových (aj hráčskych) závislostí.
Tento dobrý muž mi vtedy povedal: dnes po roku možno povedať, ale veľmi opatrne, že Michal je z najhoršieho von. Istý čas to ešte potrvá, ale vyzerá to veľmi sľubne. A rodina ho prijala späť.
Vravím, ako u Steelovej.
Toľko príbeh, ktorý sa odohrával asi tri roky po „nežnej.“A prečo to teraz všetko spomínam?
Pred mesiacom som sa dozvedel, že ten lekár, ten skvelý človek zomrel. Zomrel nenápadne, tak ako nenápadne žil. V mojom vnútri má postavenú večnú mohylu.
Dnes už spomenutý klub nefunguje, majiteľ ho prerobil na herňu. Asi vie, čo ľudia potrebujú, ako aj to, že o kunčaftov núdzu mať nebude. Lebo automaty sú droga. Stačí len začať.
Koľkí budú mať také šťastie ako Michal?
