Stretávali sme sa vo vinárni na hlavnej. Dnes by som to musel napísať s veľkým písmenom, ale vtedy bola pomenovaná po malom plešatom gaunerovi s hrdzavou briadkou, a tak pre väčšinu normálnych ľudí bola jednoducho hlavnou ulicou. Dnes je to Hlavná ulica a osobne si myslím, že za svoj názov vďačí skutočnosti, že je to hlavná ulica. Ak by bola pomenovaná, povedzme, po Jožovi Hlavnom z Jakloviec, musela by sa volať Hlavného ulica. Jasné?
Myslím, že lepšie by vám to nevysvetlil ani Kažigraf zo Súmračnej.
Teda. Do vinárne sme chodili po hlavnej, niektorí išli po hlavnej Ruženke, ktorá bola v plnej pohlavnej zrelosti.
Ale hlavne sme si tam chodili zreparovať hlavy po ťažkej a zodpovednej práci. Budovať komunizmus to nebolo len tak, to sa človek nadrel ako vôl. Najmä ak musel drhnúť aj za kolegov, ktorí v pracovnom čase schôdzovali alebo milicionárov, ktorí namiesto práce nacvičovali kdesi v čertovej materi streľbu do fliaš, ktoré vychľastali.
Mali sme kamaráta, meno nie je dôležité, nazvime ho, povedzme Maximilián, menom v týchto zemepisných šírkach, dĺžkach a uhlopriečkach celkom bežným.
Žiaľ, napísať, že sme mali a ešte aj máme nemôžem, lebo nedávno mu zhasla svieca. Preto tento článok.
Maxi bol veriaci, nevynechal žiadnu bohoslužbu a do kostola chodieval pravidelne. V tých časoch tam ešte nechodil ani Schuster, ba ani Gašparovič. Veď nezlučiteľnosť socialistických ideí s náboženstvom chápal už aj Mussolini. To vieme.
Ako vravím, Maxi bol dobrý kresťan, ale nebol nijaký disident, a tak peňazí nikdy nemal nazvyš. Boli sme taká vylepšená verzia prvotnopospolnej spoločnosti - všetci sme si boli rovní, nikto sa nad nikoho nepovyšoval a účty, niekedy dlhé ako rolka toaletného papiera, sme platili rovnakým dielom.
Doplácal na to hlavne Maxi, lebo vypil z nás vždy najmenej, ale nikdy sa nesťažoval.
Bol s nami rád a my sme boli radi s ním, i keď bol tak trošku (pre nás) čudák.
Chodieval medzi nás vždy s nejakou knižkou pod pazuchou. Mal rád Henriho Bergsona, a snažil sa do našich pohanských hláv z jeho esejí čo to natlačiť. A hoci sme ho radi počúvali, neveľmi sa mu to darilo.
Viacerí z nás sa vtedy stotožňovali s hrdinami románov „stratencov“ Gertrudy Steinovej alebo sa snažili prelúskať psychodelickou tvorbou bezbožných bítnikov.
(Napokon som si Filozofické eseje H. Bergsona kúpil, mám ich dodnes, niektoré eseje sú ozaj skvostné).
Vo vinárni pracovala už spomenutá Ruženka, dievča krv a šľahačková smotana. Veľmi pekná osôbka, s veľkými hnedými očami a rozkošnými jamkami v lícach, keď sa usmiala. A smiala sa často, hoci šťastia v živote mala menej ako bývalo mandaríniek v neďalekom zelovoci.
Príjemná, veselá baba, ktorá s nami často posedela aj po záverečnej. Všetci sme boli do nej, ona s každým pošpásovala, ale to bolo tak všetko.
Jediný, o koho stála bol Maxi a jediný, kto nestál o ňu, bol on. Aspoň zvonku to tak vyzeralo.
Márne sa okolo neho vrtela, márne hádzala po ňom tie svoje čokoládky a už úplne zbytočne sa snažila dvojzmyselnými narážkami upútať jeho pozornosť. Vždy, keď prechádzala popri ňom, sa oňho akože náhodou obtrela, ale ten tĺk sa tváril akoby nič! To by sa už aj bronzovému Gottwaldovi, stojacemu pred vinárňou, postavil!
Raz sa nám však zdôveril, že sa mu Ruženka veľmi páči. Konečne! Problém bol v tom, že bola vydatá. Áno, bola vydatá, jej muž bol vagabund, už ani nežili spolu, bývala v podnájme a rozvod bol na spadnutie. Ale Desatoro nepustí! Pre nás čosi nepochopiteľné. Ten chalan trpel ako pes.
Do pol roka sa Ruženka rozviedla a veci už potom dostali ten správny šmrnc. Boli sme pri tom, keď ju požiadal o ruku a boli sme aj na svadbe. Čistá telenovela!
Po čase sme sa každý pobrali svojou cestou, o tých dvoch som počul čoraz menej. Vedel som, že odišli bývať kamsi do Čiech a mali tri či štyri deti.
Dlho som o nich nepočul, až kým mi jeden z bývalej partie neposlal esemesku, že Maxi umrel. Tá správa ma zastihla na dovolenke, takisto ako správy o vyčíňaní toho magora v Nórsku.
Dvaja kresťania. Ale jeden bol taký normálny. Bol jeden z nás.
