Asi pred piatimi rokmi mobilizácia (čítaj mobiliáda) u nás dosiahla nevídaný rozmach. Mobil už mal takmer každý - od malých žiačikov až po starých bobrov.
Ako občan, ktorému leží na srdci osud tejto krajiny, som sa prenáramne vyľakal. V hlave sa mi rodili rôzne katastrofické vízie. Snažil som sa tu napríklad vysvetliť, prečo bude menej chleba:
Zvonili mobily v obilí,
roľníci hovno zas robili.
Prirodzene, ako vždy, mýlil som sa. Nemohol som vedieť, že nastupuje nová generácia. Generácia jednorukých. Taký kombajnista nemá problém jednou rukou ovládať zložitý panel mašiny a druhou si dohodnúť trebárs rande s vydatou zootechničkou.
Všimli ste si? Armáda jednorukých sa dala do pohybu! Stačí sa prejsť po meste a stretnete len jednoruké bytosti s nákupmi, so psom, deťmi a tak podobne. Druhá ruka je nefunkčná, tá je prilepená k uchu.
Máte chuť na zmrzlinu? Šikovná dievčina vás jednou rukou šikovne obslúži - kornútok do držiaka, dávkovačom zmrzliny cvak, cvak, nech sa páči, ďalší, prosím. Popritom stíha druhou rukou vybaviť telefón. Je to nepochybne šéf, a zaujíma sa, ako idú kšefty.
Alebo. V cestovke vás jednou rukou oboznámia s desiatkami destinácií, na úrade vám jednoruká pracovníčka vráti zle vyplnené daňové priznanie, veľmi dôležité persóny v kvalitných oblekoch jednou rukou odstrkávajúci menej dôležitých v preplnených marketoch, aby si druhou mohli nerušene telefonicky dohodnúť pracovné stretnutia s partnermi, žobráčka natŕčajúca ruku so šiltovkou a druhou volajúca kamsi do čertovej matere, že nič moc, ale dá sa či jednorukí šoféri predbiehajúci nekonečné kolóny.
A možno i riaditelia firiem pri milostných hrách so sekretárkami, ktorí uprednostňujú polohu zozadu, aby mohli pohodlne na diaľku pucovať žalúdky svojim podriadeným pre porušovanie etického kódexu.
Bol vôbec život pred mobilom? Nemyslím na doby prapradávno minulé. Taký homo erectus (človek s erekciou, tuším) mal iné starosti, musel si zvykať na život bez ochlpenia. Ak by mal mať ešte trampoty aj s operátormi, tak by sa evolúcia mohla nielen pozastaviť, ale mohlo by nás to hodiť o pekných pár rokov dozadu.
Dnes by sme mali síce dve ruky, ale to iba preto, aby sme sa nestrepali zo stromov.
Buďme radi, že...Moment, niekto mi zvoní...Haló?
