dnes je to 37 rokov, čo k nám prišli na pomoc tanky spriatelených armád, na čele s vojskami nám najdrahšieho Sovietskeho zväzu. A určite ste dostatočne hrdý, že aj pričinením Vášho svokra Vasiľa.
Viem, že takúto udalosť sa patrí osláviť, a že ju v rodinnom kruhu aj patrične oslávite.
Rád by som sa nechal pozvať, aby sme si mohli pri kvalitnom moku pospomínať, ako sa Vášmu svokrovi a jeho súputníkom bravúrne podarilo udupať hneď v zárodku náznaky akejsi demokracie v Československu, aby sme mohli ďalších 20 rokov žiť v bezstarostnom blahobyte. Viem, že to chcelo poriadnu dávku odvahy, veď išli prakticky proti celému národu. Toto im história nikdy nezabudne!
Rád by som sa s Vami podelil aj o moje osobné zážitky, keď som ako 19 ročný nič nechápajúci mládenec stál pri bývalom Tuzexe a sledoval ako sa vojská valili do mesta. Alebo ako zblúdená guľka skosila ešte menej chápajúceho mládenca, ktorý stál neďaleko mňa, kým jeho otec filmoval na námestí Osloboditeľov (aké symptomatické, že?) tento veľkolepý vpád.
Určite nájdeme veľa tém na debatu, veď doba ich priam núkala cez ulicu. Mohli by sme pospomínať, ako niektorí naivní občania vlastnými telami chceli zastaviť tanky, ako ďalší prostoduchí ľudia s kameňmi v ruke ohrozovali statočných cudzích vojakov v obrnených transportéroch. Alebo ako celé Košice (česť výnimkám!) im nadávali do hnusných okupantov a vrahov.
Veru, aj teraz po toľkých rokoch sa človek ťažko ubráni slzám, stačí len chvíľku pospomínať.
Tie desiatky mŕtvych a zmrzačených občanov radšej ani nespomenieme, nakoniec, padli za ušľachtilé ideály, zhynuli za dobrú vec.
Verím, že ma pozvete, veď s pozývaním máte v rodine dobré skúsenosti.
Bez úcty
jeden z mnohých, ktorí nezabudli.
