Chodili sme spolu do Základnej deväťročnej školy vo Varíne. Už tam preukazoval svoju neobyčajnú bystrosť. Kým my sme museli absolvovať celú školu, on celé učivo zvládol už ako treťoročiak a hneď si aj podal prihlášku na učňovku so zameraním zbojník-bandita.
Nemal ani 18 rokov, keď ho zlanáril Feri Rákoci do svojho vojska, aby trošku poštengroval Habsburgovcov.
Dlho tam však nevydržal, videl, že s učňovkou na vyššiu šaržu nedosiahne. Bol veľmi závislý na tom, aby mali pred ním ľudia rešpekt.
A vôbec, Juraj rád stále na niečom visel.
Pomohol z temnice Uhorčíkovi, založili skupinu Tri vatry a najznámejší hit z toho obdobia je Môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník. Skupina sa neskôr pretransformovala na zbojnícku družinu.
O tom, kto bude vodcom, rozhodli prvé demokratické voľby v Terchovej. Keďže jediný bol odborne spôsobilý, výsledok volieb bol vopred istý.
Áno, tušíte dobre - hajtmanom sa stal Juraj Jánošík.
A pre pánov feudálov nastali krušné časy.
Spočiatku len tak, aby bola psina a aby otestovali bdelosť pandúrov, vypálili zopár panských majerov a niekoľko kaštieľov ľahlo popolom.
Vidiac úspech a podporu bedače, začali zbojníčiť vo veľkom. Netrvalo dlho a celým krajom sa nieslo Jánošík na hrad!
Lenže Jurko nebol hlúpy, vedel, že na to, aby dobyl hrad, ešte nie je pripravený, a tak sa uspokojil len s rozkrádaním menších panstiev. Že ich nebolo málo, svedčia plné truhlice zlata a šperkov, ktoré poctivo nazbíjal.
Jánošík vedel, že ak si chce udržať vodcovskú pozíciu, musí čosi hodiť aj chudobe. A chudoba bola povďačná, hoci vedela, odkiaľ dukátiky pochádzajú.
A tí, ktorí mu boli najvďačnejší a ktorí mu najviac poklonkovali, sa mohli začleniť do jeho družiny, v ktorej zastávali rôzne funkcie, napríklad strážca pokladu alebo skladník munície.
Keď práve nerabovali, preskakovali vatry alebo usporadúvali bohaté hostiny pre pospolitý ľud.
Tieto záležitosti mala na starosti jeho Anička, napohľad jemná, ale v skutočnosti neuveriteľne tvrdá deva. Však aj poriadne liezla niektorým zbojníkom na nervy. A ak sa niektorý proti nej ozval, vodca mu bez rozpakov strelil po papuli.
Preto ho za chrbtom prezývali papulista.
V roku 1713, po niekoľkých rokoch zbojníčenia, sa Jánošíkov osud naplnil. Tí, ktorí mu nevedeli prísť ani na meno, hoci s jeho menom na perách v strachu zaspávali, ho zajali a za rebro zavesili.
Juraj Jánošík si zaslúži váš obdiv, nie pohŕdanie a posmešky! Keď pre nič iné, tak už len preto, že ani na mučidlách nevyzradil svojich kumpánov.
A tí dodnes veselo zbojníčia po slovenských vŕškoch a dolinách.
Ak by som ešte žil, istotne by som nedovolil, aby sa jeho meno znevažovalo, a presadil by som, aby jeho busty zdobili všetky dôležité ustanovizne. Určite si to zaslúži.
Neviem, čo by na to povedali Mojsejovci, ale ja to cítim takto.
