Inžinier prebral kľúč, natešený, ba nadšený prezrel si ešte prázdny byt, a aj keď tomu nepripisoval veľký význam, na lístok spísal kolaudačné nedostatky, ktorých nebolo málo, ale byt bol vcelku v poriadku a bez mihnutia oka by ho istotne boli brali stovky, ba tisícky čakateľov.
Lístok osobne odniesol do kancelárie bytového podniku a pri odovzdávaní nesmierne vážne sa tváriacej úradníčky ho čitateľne podpísal. Prirodzene, nezabudol na ulicu, číslo domu, bytu, poschodie atď., aby nevzniklo nejaké nedorozumenie.
Pracovníčka narýchlo prebehla zrakom text lístka, neprotestovala ni proti kolaudačným nedostatkom (hoci v móde boli a dodnes sú kolaudačné závady), a keď zaregistrovala meno, nakrátko sa odmlčala, trochu zbledla a milo, no nie vtieravo vyhlásila, že je všetko ako má byť.
Hneď nasledujúce ráno presne o siedmej hodine pred prideleným bytom stálo sedem (naozaj) remeselníkov v úplne nových montérkach aj s potrebným náradím, aby napravili to, čo už malo byť v poriadku.
Čerstvý obyvateľ bol prekvapený, no i trošku vydesený, ako všetko nečakane rýchlo a zároveň dokonale funguje.
Iba po niekoľkých dňoch mu bývalý spolužiak z gymnázia a zároveň dobrý priateľ pošepol, že vedúci tajomník istej rešpektovanej organizácie má náhodou rovnaké priezvisko, ba aj meno ako on.
V záujme spravodlivosti treba úprimne konštatovať, že obyvateľ nového bytu, o ktorom je tu reč, nebol tajomníkovým príbuzným , a to ani vzdialeným, ani známym, že tajomník sa v prípade nikdy, nikde a nijako neangažoval, že naozaj o ničom nevedel, že pracovníčka bytového úradu si statočne plnila iba povinnosti vyplývajúce z jej funkcie a že jej ani na um nezišlo, že by obyvateľ nového bytu mohol byť napríklad tajomníkovým synom.
Veď ani nebol!
