Neuveríte, ale mne sa to podarilo. Na obálke istého českého časopisu je zobrazená v celej svojej kráse. Kým som dvíhal bradu z podlahy, zistil som, že ide o grafickú montáž, no i tak to bol hrozný zážitok a zvyšok dňa som sa zajakával.
Ale dosť bulváru.
Koncom roka zomrel severokórejský oný a celý národ sa v žiali hádzal o zem. Tie zábery na ubolené tváre a to strašné kvílenie mi navodili otázku, či nie sú všetci od krku hore paralyzovaní.
Ani vrany toľko bolesti neuniesli a mŕtve padali zo stromov. Strašná tragédia pre tento disciplinovaný a vodcovi oddaný národ. Alebo žeby to len hrali? Je to celkom možné, Kórejčania nie sú sprostý národ.
Otec mi kedysi rozprával, ako to bolo u nás, keď zomrel súdruh Stalin - všetkými milovaný vodca proletariátu.
Boli dobrovoľne nahnaní do kulturáku, kde sa na počesť veľkého človeka konala tryzna. Po chváloreči akéhosi súdruženka sa spustil mohutný potlesk, ktorý trval hádam aj hodinu. Tlieskali ako diví a potlesk nemal konca.
Nikto sa totiž neodvážil prestať tlieskať, lebo na druhý deň by už zarezával v Jáchymove, alebo by skončil na rekondičnom pobyte kdesi na Sibíri. Každý musel byť v strehu ako sovietske radary.
Na disciplínu a poriadok sa kládol zvýšený dôraz, a aj preto sa máme dnes tak dobre.
Ale dosť politiky.
Nedávno som sa stretol so známymi. Nataša bola vždy tak trochu do vetra a rada si pošpásovala s mládencami. Vedela sa pri nich rozpáliť ako platňa na šporhelte. Na každej zábave tvrdila muziku.
Zrazu to však prestalo a mládencom ostali iba oči pre plač a ruky na onô. Zbytočne jej vyvolávali, márne ju zvádzali, bolo im to platné ako mŕtvemu hubertus.
Vzala si staršieho muža, ktorý jej mohol byť byť vekovo aj otcom. Alebo takto - kým ona sa ešte len učila chodiť, on už dávno behával za babami.
Určite bude jeho spoľahlivým urýchľovačom starnutia a pravdepodobnosť, že im to vydrží, bola menšia ako naďabiť na ráčkujúceho Angličana. A keď mu dôjde obeživo, dievča bude späť.
Sme si mysleli.
Nataša vyzerá i v päťdesiatke príťažlivo, o to horšie však vyzerá on. Sotva som ho spoznal.
„Menšia porážka, chcel mi, darebák odísť, ale ja som mu to nedovolila. Asi si myslel, že ma tu môže po tridsiatich rokoch len tak nechať, však drahý“, vysvetlila s úsmevom.
Pochopil som slová klasika, že žena je ten najzložitejší stroj, aký kedy bol zostrojený, a ktorého princíp fungovania žiaden muž nepochopí.
Ale dosť romantiky.
Minule som sľúbil recept na flambované halušky s bryndzou. Tu je.
Očistíme tri väčšie zemiaky, východniari môžu použiť i bandurky. Na juhu ich môžu nahradiť krumpľami, na Liptove švábkami a na západe grumbírmi. Alebo ešte viac na západ môžu použiť potatoes.
Zemiaky postrúhame spolu s hánkami na strúhadle a do hmoty pridáme múku a soľ. Medzitým, kým nám v kastróli zovrie voda, dáme opiecť slaninku, ktorú sme nakrájali na veľkosť nechta na palci nohy. Už si celkom dobre nepamätám, či pravej alebo ľavej, ale asi to bude jedno.
Do vriacej vody nahádžeme z lopatky nožom také izé, akože sa to volá...aha, také tie halušky. Keď sa nám halušky uvaria, precedíme ich do hrnca a dzig...a hodíme na ne bryndzu. Pridáme opečenú slaninku aj s olejom a všetko dôkladne premiešame a môžeme podávať.
Keď už máme halušky na tanieri, pristúpime ku flambovaniu. Čo k tomu budeme potrebovať? K tomu budeme potrebovať, samozrejme, benzín. To, že používame výhradne bezolovnatý, nemusím hádam ani zdôrazňovať. Ale blbcov sa nájde všade dosť, pravda.
Benzínom pomaly polejeme halušky a zapálime to.
Po odchode hasičov, trošku popraceme kuchyňu a skočíme si do najbližšieho marketu kúpiť napodobeninu spišských párkov.
O tom, ako sa párky pripravujú, si povieme nabudúce.
Želám vám v tomto roku veľa úsmevných dní, priatelia!
