Zastávka MHD, 19-ka mešká ako stále, sú veci, ktoré by u nás nezmenili ani štyri revolúcie, ľudia frflú, kašleš na nich, len aby sa ti ušlo miesto na sedenie, bývaš síce len pár zastávok, ale nerád by si ich prestál. Hurá, už je tu, otvárajú sa dvere, využívaš svoje proporcie, si prvý vo vnútri. Skúseným okom profíka v zlomku sekundy zmapuješ situáciu, aha, tam pri tých starých kisniach je jedno miesto voľné a už aj sedíš. Úsmev na tvári, opäť si to zvládol.
Chvíľu počúvaš, ako sa tie semetriky dohadujú, či je Mojsejka Cigánka, a ten Braňo sa o matku nestará, však Pánbožko ho potrestá. Národ žije kultúrou.
Ďalšia zastávka, nastúpilo pár ľudí, aj jedna tehotná baba, dúfaš, že jej nenapadne prísť bližšie. Je to možné? Tá ženská ide rovno k tebe, čo teraz? Ale čo, nech si nemyslí, že jej uvoľníš miesto. Koľko má vlastne rokov, zasraná? Osemnásť či menej? Strašné, tá morálka. Už stojí celkom pri tebe, provokatérka, ale ty už máš oči zatvorené, robíš sa, že spíš.
Cítiš, ako sa jej brušisko dotýka tvojej tváre, je ti to nepríjemné, ale už len dve zastávky, vydržať!
Drzaňa, myslela si, že ťa dostane, kdeže, si ostrieľaný harcovník, len tak hocičo ťa nevytočí.
"Dovolíte?" To tá stará raketa, čo sedí vedľa teba vstáva, aby jej uvoľnila miesto. Akože sa prebudíš, tváriš sa prekvapene, ihneď vstávaš a tá žaba si sadne na tvoje miesto. Všetci prítomní to kvitujú, mladá ti ďakuje a milo sa usmeje. Zo všetkých síl vymodeluješ na ksicht úsmev, vravíš čosi, že je to prirodzené, len si unavený z práce a tak ďalej.
Autobus zastane, vystúpiš, napokon, bývaš hneď tu za rohom. Zase si všetkých prečúral.
Prídeš domov, privíta ťa mladučká ženuška, ktorej pohladíš už riadne sa črtajúci nový život, bude to chlapček či dievčatko? Je to fuk, tešíte sa obaja na vaše prvé, spýtaš sa či kopalo, a dáš jej ešte na bruško pusu.
Budeš skvelý otec, fakt.
