Je nedeľné predpoludnie, krásny jarný deň, sedíš na chodníku blízko kostola, cez strnisko ubolenej tváre pozoruješ pekne vyobliekaných a navoňaných ľudí, máš zadarmo kino.
Ale aj ty si býval frajer, mal si skvelý džob, prašule sa len tak sypali, nechýbal si na žiadnej party, na nijakej spoločenskej akcii. Miloval si svoju ženu, a keď ti darovala syna, tvoje šťastie bolo dokonalé.
Zostával si vo firme aj po nociach, len aby žena nemusela do práce, chcel si mať istotu, že o tvojho milovaného syna bude dobre postarané.
Ani nevieš, kedy prišiel ten zlom, vlastne vieš to dobre, len pamäť sa bráni spomienkam. Syn práve začal chodiť do školy, firme sa prestalo dariť, prišiel si o prácu, ale ešte stále sa dalo niečo urobiť, no ty si zvolil to najhoršie riešenie.
Útechu si hľadal v chľaste, čoskoro si objavil čaro hazardu, nenažrané automaty si denne pýtali svoju dávku mincí, a ty si ich nenechal hladovať.
Dlžoby, exekúcie, rozvod...Žena sa odsťahovala a ani si nevidel slzy v očiach syna, keď odchádzali nevedno kam.
Už dávno si zahodil stud, si rád, ak sa ti podarí nažobrať na pár pív a na niečo pod zub. Sedíš na chodníku, usmievaš sa na ľudí, vieš, že smútok v očiach nezaberá.
Je nedeľa, ľudia vychádzajú z kostola, dnes máš žatvu. Čo minca, to silený úsmev, pokývanie hlavou na znak pokory.
Už si sa chcel zberať, keď si ho zbadal. Vysoký mládenec s krásnymi dlhými vlasmi kráča s peknou dievčinou smerom k tebe, o niečom vášnivo debatujú a ty cítiš, ako ti celé telo odumiera. Párik sa pristavil pri tebe, mládenec siahol do vrecka a do čiapky ti padá za hrsť drobných.
Ešte dlho sa za ním pozeráš, hoci pre slzy veľa nevidíš. Koľkože to má rokov, sedemnásť, osemnásť?
Bože, ako ten čas letí...
