V mäsiarstvach okolo prázdnych hákov bzučiac krúžili vypasené mäsiarky a vypasené mäsiarky v zafúľaných zásterách do omrzenia bzučali zákazníkom pesničku Mäso ešte neprišlo. Ľudia poslušne a pokorne počúvali a čakali. Čo im ostávalo?
Lenže napriek všetkému sa v tom roku predsa len voľačo začalo - sprvu veľmi nesmelo - hýbať, ba aj meniť.
Akýsi donkichot z tej menšej časti vtedy už socialistickej republiky sa už v januári - aj na jeho veľké prekvapenie - postavil na čelo komunistickej strany a rozhodol sa trochu zliberalizovať spoločenské dianie.
Akosi pozabudol, chudák, kde sa Československo nachádza a kto ho má pod patronátom, z ktorého niet úniku.
Ale aspoň to skúsil.
Medzi ľuďmi rástli protisovietske nálady, dožadovali sa väčšej slobody tlače, komunisti zakladali protikomunistické spolky, v júli ďalší komunista vydal manifest Dvetisíc slov a vyzval v ňom občanov, aby sami začali presadzovať reformný program.
Boli to naozaj čudné časy. Komunisti sa rozhodli robiť poriadky s komunistami.
Zrejme už v tom čase jeden z lotrov smolil všemocnému priateľovi do Moskvy list a zisťoval, aké i sa píše v slove pozývať.
Tento kvalifikovaný krajčír bol podľa niektorých spolukumpánov veľmi inteligentný súdruh. Možno mu IQ merali krajčírskym metrom, ale skôr bude pravda, že tie čísla sa pohybovali v záporných hodnotách. Prečo inak by mal vo výučnom liste údajnú poznámku „na saká nepúšťať“? Pravda ale je, že vysokú školu politickú zvládol na prvý pokus a vedecký titul si nemusel kupovať.
Nemenovanému súdruhovi s komplicmi sa za pomoci tankov Varšavskej zmluvy podarilo vrátiť Československú socialistickú republiku na predpísanú obežnú dráhu medzi ostatné satelity krajiny, kde „zajtra znamenalo už včera“ - Sovietskeho zväzu.
Intermezzo. Keď akýsi mužík z ukrajinských stepí vyzrel v Košiciach z tanku a zbadal veľké mesto, zhíkol - „što eto Nevijork?“
Tak náš súdruh na vyše dve desiatky rokov zabezpečil pracujúcemu ľudu Československa istoty, ktoré tu máme viac-menej dodnes.
Za to mu zo srdca, a najmä pekne ďakujeme.
