„Pán Ivan Rais? Dobrý deň, volám sa Eutanázia Kokrhúnová zo spoločnosti...“ Meno som jej skomolil zámerne, ona si začala. Kurník šopa, moje priezvisko má len štyri písmená, napriek tomu mi ho stále niekto dokrvaví. Inokedy v takejto situácii skladám telefón, ale teraz ma od toho odradil príjemný soprán. A možno to bol mezzosporán, v tom sa ja veľmi nevyznám. Alt to určite nebol, to by som vedel, lebo tak sa volá jeden môj kamarát.
Potom, ako som jej vyhláskoval svoje meno, uchu lahodiaci hlas pokračoval.
„Pán Rias, máme pre vás neuveriteľnú ponuku. Táto ponuka je len pre vás, ako nášho váženého zákazníka!“ Chcel som sa ohradiť, že ja nie som ich zákazník, nikdy som si nič od nich nekúpil, ale ten prekrásny hlások pokračoval a ústa mi zaklapli ako pasca na medveďa.
„Pán Rias, máme pre vás striekaciu pištoľ za neuveriteľne nízku cenu! Zaplatíte za ňu iba 34,90 € plus balné a poštovné a ušetríte viac ako 25 €.“
Povedal som jej, že moja pištoľ ešte celkom dobre strieka a som s ňou spokojný. Smiala sa ako divá, začínala sa mi páčiť.
Kým sa pučila, premýšľal som, na čo by mi taká pištoľ bola. Mohol by som s ňou trebárs vylúpiť banku či namaľovať susedovi veľké srdce na dvere, nech sa poteší, starigáň. Alebo by som ju niekomu strelil za dvojnásobok ceny.
Nemal som ani šajnu, čo je to za zázrak, ani ako vyzerá. Tí, čo ma poznajú, vedia, že som od domácich prác pre svoju nešikovnosť oslobodený.
„S týmto výrobkom, Pán Rias, dokážete vymaľovať celý svoj byt ako profesionál. Verte mi, dokáže to každý.“ Ak by ma poznala, iste by dodala, že dokonca aj taký blbec ako som ja.
Niečo mi našepkávalo, že tá pištoľ mi bude síce na háčko, ale na druhej strane, kto vám dnes dá 25 eur len tak? A ak by som si vzal štyri pištole, stovečka je v kešeni a to som ani prstom pohnúť nemusel. Cítil som, že mäknem.
Medzitým hlások útočil ďalej - „Len potiahnete spúšť a prístroj rozpráši adekvátne množstvo farby na akýkoľvek povrch. Môžete si dokonca zvoliť, či chcete nanášať farbu na vertikálne alebo horizontálne plochy a je tu pripevnená trubica...“ rapotala svoj predpísaný textík.
Tak to už boli silné argumenty, z toho by sa nevyvliekol ani Houdini. Už som sa videl, ako chodím s tým čudom po sídlisku a zisťujem, či niekto nepotrebuje vymaľovať. Prašule sa budú len tak sypať a časom si možno aj živnosť založím.
„Tak čo, pán Rias, vezmete si od nás tento vynikajúci výrobok?“
„Jasné“, povedal som, „vezmem si štyri.“
„Srandista“, riekla ona, a zložila.
A bolo vymaľované.
