Deň blbec sa spočiatku ničím neodlišuje od ostatných dní. Ráno vstanete, hygiena, raňajky, oblečiete sa do práce, vďaka manželke je každý kúsok odevu ako nový, ešte kravata, sako, bozk žene a deťom a letíte.
Sadnete si do auta, prejdete pár metrov a vtom sa to stane. Z vašich útrob sa zrazu začnú ozývať akési prapodivné zvuky pripomínajúce búchanie kladiva na plechový sud. Kŕč za kŕčom, celé telo je v plameňoch - príznaky hnačky ako z učebnice.
Poviete si, fasa, ešte dobre, že sa to stalo tu, neďaleko vášho bytu. Otočíte sa, opatrne vystúpite z auta, kráčate takmer po špičkách - ak by vás videl Ďurovčík, skončíte v niektorom slávnom slovenskom muzikáli. Pomaly pricupkáte k výťahu, ukazovák vystrelí k tlačidlu, samozrejme o zlomok sekundy neskôr ako niekoho nad vami. Pešo na šieste? Ani pomyslieť! Treba počkať, prešľapujete z nohy na nohu, výťah je kdesi na ôsmom, počujete džavot detí, majú čas, však ony majú iné starosti.
Konečne! Počujete, ako veselý výťah ide smerom k vám. Dvere sa otvárajú a vy pocítite takú úľavu, že sa z toho poseriete. Ale nie tak obyčajne, to nie, toto je mimoriadka. Zvierač vypovedal službu a vy si spomeniete na zábery v telke, keď sa kdesi pretrhla hrádza a neovládateľný živel bral všetko, čo mu stálo v ceste. Cítite, ako vám v pravidelných intervaloch tečie niečo hnusne lepkavé po stehnách, rezignujete, čo iné sa už dá robiť.
Dietky s taškami na chrbtoch si vás obzerajú, krútia noštekmi a to najmenšie dievčatko zahlási, čo vy už dobre viete - ten ujo sa pokakal.
Vletíte do výťahu, nevnímate chichúňanie tých malých potvoriek, len čím skôr byť doma. Vojdete do bytu, už sa neponáhľate, napokon, už nie je dôvod. Okrem saka a kravaty všetok odev končí v práčke, sprcha vám pomaly vracia sebavedomie a prichádza pocit znovuzrodenia.
Zavoláte do práce, dnes neprídete, firma to azda prežije. Oblečiete si rifle, zabehnete k najbližšiemu bankomatu, vložíte kartu, v tom momente zmizne v jeho útrobách, platnosť vypršala. Vojdete do blízkych potravín, pýtate si červené marlborky, slečna pri pokladnici vám ich s úsmevom podá, vyberáte peňaženku, je poloprázdna, dvaja Pribinovia - nič moc. Prešacujete si rifle, usmievavá bábika vám povie, že môžete zaplatiť aj kartou. Poviete fajn, podáte jej červené eso, ktoré nosíte v peňaženke pre šťastie, slečna ním prejde cez terminál, zahlási, že sa nedá pretiahnuť. Odchádzate a popod nos si mrmlete, že vy by ste ju pretiahli.
Vrátite sa do bytu, zapínate telku, Bezdeda v akomsi klipe spieva čosi o láske, chce sa vám zakričať - čo je to za speváka? Ale len mávnete rukou, keď môže spievať Nagy...
Bezmyšlienkovite prepínate kanály, skoro na každom dávajú chlapíka, ktorý sa bozkával s krokodílmi, aby ho nakoniec zabila akási hlúpa ryba. Deň blbec má veľa podôb.
Odchádzate do krčmy, má ju váš spolužiak zo základky, na rozdiel od vás má len učňovku, ale zato dve autá, vilu, chalupu a milenku. Na rozdiel od vás. Rozpoviete mu svoju story, potichu, aby to nikto nepočul. O chvíľu to vie celá krčma, cítite veselé pohľady štamgastov, šupnete do seba niekoľko panákov, zalejete ich starobrnom a konečne príde pocit úľavy. Teraz už bez nežiaducich efektov.
Vrátite sa neskoro vnoci, okamžite usínate, keď sa prebudíte, je už predpoludnie. Voláte do práce, že ani dnes neprídete, žoviálne sa spýtate, čo je nové, ako šliape firma. Firma šliape a bude aj naďalej, ale už bez vás.
Deň blbec pokračuje...
