Cestou na zastávku MHD som sa ešte zastavil v markete čosi kúpiť. Keď som vracal nákupný vozík, pristúpilo ku mne malé cigánča. "Ujo, môžem vám ten vozík odniesť?" Som človek dobrého srdca, tak som mu ho dal. Odmenou mi bol jeho vďačný úsmev na zafúľanej tvári.
Ten žetón nejako oželiem.
Cestou späť som uvidel staršieho pána s čiernou paličkou a bielym psom, ako postáva na okraji chodníka. Pomyslel som si, že je to dáky extravagantný slepec, schmatol som ho pod pazuchy a previedol ho na druhú stranu. Nebolo to jednoduché, zdalo sa mi, akoby sa bránil. Dohováral som mu, aby sa upokojil, že mu pomáham celkom nezištne.
Za odmenu mi takú švihol tou palicou medzi oči, že som sa takmer pošťal od bolesti. Nevďačník jeden!
Nastúpil som do natrieskaného trolejbusu. Mal som šťastie. Pri mne stála žena v strednom veku a voňala ako čpavok. Tú vôňu ja rád.
Mladík, ktorý sedel pri okne, sa tváril, že sa kochá krásou architektúry nášho sídliska. Poznám tie týpky! Netušil, že nastúpil hrdina.
"Počuj, zasran!" Zareval som hlasom, aby ma dobre a zreteľne počul celý voz."Teba nikto nenaučil k úcte ženám? Okamžite sa postav a uvoľni miesto tejto staršej dáme!"
Mládenec začal vstávať. Bože, trvalo mu to celú večnosť. Vstával tak pomaly, že za ten čas by sa už aj mne postavil.
Konečne sa ako tak vzpriamil, oprel sa do barlí, ktoré som si pred tým nevšimol. Až keď stál, som zbadal, že má len jednu nohu.
Pre istotu som vystúpil o tri zastávky skôr. Ešte som stihol začuť, ako nelichotivo ma nazvala tá ženská, pre ktorú musím teraz kilometer šliapať peši.
Už sa stmievalo, keď som uvidel v jednej uličke, ako si traja vagabundi podávajú jedného chudáka. Už-už som chcel zasiahnuť, ale rana od slepca na čele poriadne štípala. Všeličo sa mi preháňalo hlavou. Boli síce traja, ale hrdina na množstvo nehľadí. Kým som si vychutnával chuť problému, pristúpil ku mne ten s najväčšími ramenami, trošku mi pripomínal istého guvernéra v najlepších časoch. Že čo tu obsmŕdam, nech padám, lebo niečo zlíznem.
Skôr, než som mu stačil vysvetliť, že traja na jedného, to nie je férové, už som ležal na zemi. Kým ma tí traja kopali, všimol som si, že ich obeť uteká kade ľahšie. Uľavilo sa mi. Neumriem zbytočne.
"Múdrejší ustúpi!"Zakričal som, keď som sa po piatich minútach krvavý plazil preč. Nebudem si predsa s takýmto odpadom ruky špiniť.
Doma som si spravil krátku bilanciu dnešného dňa. Plus - dokázal som si, že mi nie je ľahostajný osud tých, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých. Ďalej som získal monokel pod pravé oko, natrhnuté ucho a jaternicu na čele.
Mínus - dva predné zuby.
Viem, nie je to Hudson. Ale zajtra vyrážam opäť.
