Vybrali sme sa šiesti chalani a pár báb stanovať k blízkemu jazeru. Počasie nám prialo, voda v jazere bola čistá, takže to vyzeralo na pekný výlet.
Na večer chystáme malú oslavu, Elo, najmenší člen našej "výpravy", má narodeniny a to sa patrí osláviť. Každý má pridelenú funkciu. Oto má doniesť drevo, to nebude problém, lebo ho je more za jazerom. My ostatní rýpeme zo zeme pýr, aby sme mali kde postaviť ohnisko. Lilipután Elo polená tu pílil ako starý pilčík. Anna mi vraví - odkiaľsi seno dones, aby sme mali mäkko pod zadkami. Edo sa podujal, že pôjde niečo uloviť do jazera. Určite je tam karas a rak, ale možno sa i sumec pritrafí. Na brehu je starý kajak, ale má deravé dno. Tak náš Edo vošiel do vody, až kým mu nesiahala po kolená, a začal loviť. Mám oňho starosti, lebo nevie plávať.
Ohník sa pekne rozhorel a guľáš v kotlíku začína vábne voňať. Kým bude Edo vo vode, možno bude aj hotový. Náš rybár sa vrátil o dve hodiny, chytil len akúsi malú rybku, ale tváril sa, akoby to bol 50 - kilový sumec. Majiteľ blízkej chaty, ktorý šiel náhodou okolo, sa na ňu pozrel, sledujeme, ako ráta chyby ryby chatár, voľačo si zašomre popod nos a chystá sa odísť. Ponúkneme ho domácou slivovicou, vieme, že týmto mokom nepohrdne. Šľahol do seba tri poriadne dávky. "Ale tá píše" povedal a utrel si oko, z ktorého mu vytryskli slzy. Ponúkli sme mu na kocky pokrájaný syr, aby zajedol tú túžavu. "Viete, aký je to syr?" pýtame sa pobavene. "Má diery syr eidam? Má. Tak je to eidam a basta!" Povedal odborne a odišiel do tmy, pospevujúc si Cigánko ty krásna.
Guľáš chutí výborne, baby frflú, že je štipľavý. Fajnovky, nabudúce im asi upečieme štrúdľu s makom. Inak vládne pohoda, mňa trošku bolí krk, čo sa toľko otáčam za Elzou, asi najkrajšou babou tu a v blízkom okolí. Ale Elze je zle. Zrejme jej guľáš nesadol, dala by si čaj s medom. Vravím Janovi - Jano, konaj a urob dáme čajík. Ale či nájde med Ján? Je už riadne potrundžený, aj teraz práve vyťahuje korok z fľaše. Čo mi ostáva, idem jej ho spraviť ja.
Ani sme si nevšimli, kedy prišiel k nám akýsi chlapík. Mal riadne pod kalapom a do každého rýpal. Chválil sa, že bol lodivodom na zaoceánskej lodi a my sme vraj len úbohé suchozemské cicavce. Rambo je asi lodivodov idol, aspoň podľa jeho správania to tak vyzeralo. Ale keď sa mu postavil takmer dvojmetrový Edo, pomaly lotor krotol, až napokon nadávajúc odišiel. Asi nestál o to, aby mu oko zdobila modrina. Takých volov ja dobre poznám.
Jano si medzitým nalieva, akoby sme tu ani neboli. Chceme mu vziať fľašu, ale Jano , čierny od dymu a sadzí ako kominár, bráni mok. Ako malé decko svoju hračku. Dáka osoba naboso pribehla k nemu a fľašu mu vzala.
Mihol su tu aj jeden lesník sokoliar. Vidíme, že rároha má horár na pleci, podarená dvojica, len čo je pravda.
Pomaly usínam, môj mozgový radar ešte zaregistruje akýsi šramot v blízkom kroví, ale to len zatúlaná morka za krom sa snažila dostať domov.
Ráno ma budí - kukuk, kukuk. Myslel som si, že mi to kukučka odpočítava posledné hodiny života, ale to len Peter, náš kuchtík, ma takto budil. Vraj je smädný a dal by si pivo. Popíjame pivko, on medzitým vysypal do vody hrachovú polievku v sáčku. Ohník je slabý, voda nie a nie zovrieť. A tak ráno kuchár hodí do hrachu konár na znak toho, že dnes teplá strava nebude. Nakoniec, po včerajšku by ju aj tak asi nikto nejedol.
Pomaly sa balíme a chystáme na odchod, len Elza poznamená - joj, to bol teda ozaj vydarený výlet!.
Neviem, ako to myslela, ale v duchu s ňou súhlasím. Ja som bol spokojný.
