Raz v lete sme takto sedeli s Milanom v jednej košickej reštike, ktorá bola nabitá žíznivcami až po plafón. Vonku bolo najmenej 35 stupňov a dnu o nič menej.
Boli sme smädní ako kone po Veľkej pardubickej. Objednali sme si jedlo a čakali na pivo ako veriaci na mesiáša.
Veľa sme toho nenarozprávali, lebo slín sme už nemali, keďže sa zmenili na nejakú instantnú substanciu a z úst sa nám len prášilo.
Milan bol odo mňa o dvadsať rokov starší, a toľko rokov bol aj ženatý. S manželkou sa veľmi neráčili a možno aj preto mali spolu len šesť detí.
Ale poctivo to ťahali spolu ďalej. Síce každý na inú stranu, ale ťahali.
Milan bol fešák a mal to, čo mnohým mužom chýba - čaro osobnosti. Keďže príroda nedáva nič len tak, urobila z neho zároveň aj labilného extroverta. Milan bol cholerik.
Obsluhu tvorila staršia čašníčka a jeden ešte starší čašník, plus akási pomaľovaná bytosť, ktorá čapovala pivo.
Čašník chodil pomedzi stolmi až podozrivo pomaly, vyzeralo to, akoby kráčal po mínovom poli.
Po hodinke sme mali na stole jedlo - maďarský guľáš s knedľami. Čašník povedal, že na pivečko si musíme falateček počkať, lebo sa naráža. Z neho razila borovička, a pokiaľ ma nos neklame, tak trenčianska. Aha, tak preto tá opatrná chôdza. Fajn.
Medzitým sme zjedli poriadne pikantný guľáš. Musel byť, veď bol maďarský. A až teraz sme zistili, čo je ozajstný smäd!
Pre istotu sme si objednali po dve pivá aj u čašníčky. Milan jej šupol do vrecka pár drobných, aby vedela, kde má pristáť s pivom ponajprv.
Prešiel poriadne dlhý falateček, kým sa konečne v rukách záchrankyne objavila veľká plechová tácňa s pivami.
V tom momente sa začali u nás prejavovať podmienené reflexy a zmenili sme sa na Pavlovove slintajúce psiská. Akurát bez slín, lebo tých už nebolo.
Hádam to bolo vekom, že na nás zabudla, a možno jej iba niekto šupol do vrecka viac, lebo kým došla k nám, tácňa bola prázdná. To isté sa udialo s pivami, ktoré niesol ten nacicaný slimák.
Milan zbledol, a ja som vedel, že je zle. Povedal „počkaj“ a už aj bol pri výčapníčke. Možno sa spoliehal na svoj šarm, všelijako sa ksichtil, usmieval sa ako blázon, ale vykechlenú bábiku nezlomil. Bola dobre vycvičená. Predpis je predpis, pivo len pri stole!
Tak doniesol aspoň dve vodky, potom ďalšie a ešte raz. A pivo stále nikde.
Keď sa zase objavila čašníčka s pivami, Milan vyskočil a rozbehol sa k nej tak, že bral so sebou všetky stoly.
Jasné, nestihol, vždy sa nájdu rýchlejší.
A vtedy explodoval. Vytrhol tej chuderke z ruky podnos a celou silou ho šmaril o zem. Na celú miestnosť reval nadávky s rôznymi motívmi - od zvieracích po náboženské. Nezabudol, samozrejme, vymenovať ani ľudské reprodukčné orgány.
A ukončil to tak, že im všetkým vynadal do fašistických komunistov. Možno to povedal opačne, už si to dobre nepamätám, ale v podstate je to jedno.
Keď som si potom doma otvoril orosenú plzeň, myslel som iba na jedno. Dali sa tomu chudákovi v tej záchytke napiť aspoň vody?
