Prečo sú vínkari dobrí ľudia alebo Ako Lajči na vysávač zanevrel

Apropo, vínkari. Dlhoročným poctivým pozorovaním som dospel k záveru, že tí, čo holdujú vínu, sú ľudia poväčšine veselí, žoviálni, naplnení radosťou a optimizmom, ktorí po premiešaní krvi vo vhodnom pomere s tekutým hroznom idú vyobjímať a vybozkávať celý celučičký všehomír.
Pamätáme si incident bývalého hokejistu, v tom čase šéfa pre styk s verejnosťou Kancelárie prezidenta SR (namojdušu, lepšie sa to nazvať nedalo!), ktorý v bare s kamarátom škaredo napadol slovne dve žienky len preto, lebo sa zhovárali po maďarsky. Možno ak by cickal víno, bol by si s nimi zaspieval trebárs i Akácos út a hádam by ich bol aj pozval na poľovačku s pánom prezidentom. Pravda, ak by ten nebol práve v Chorvátsku.
Príkladov agresívneho správania poniektorých, čo to s tvrdým trúnkom preženú, je neúrekom - stretli sme sa s nimi už všetci. Naládujú sa borovičkou a potom sú najmúdrejší a najsilnejší na svete. Určite sa takí nájdu aj medzi vínkarmi. Klamal by som, keby som tvrdil opak, ale vo všeobecnosti platí to, čo je v nadpise článku.
Vínkari sú v podstate veselé kopy a svoju dobrú náladu dávajú najavo rozlične - rozprávajú vtipy a veselé historky, recitujú klasikov, stepujú a tak. Spomenutý Lajči spieva. A je to interpret, akých sa veľa nenarodí ani na Slovensku, kde je už spevákom naozaj hocikto. Aj keď sa Encyklopædia Britannica o ňom nezmieňuje, ba ešte o ňom nepísali ani Topky, to neznačí, že by sa to raz nemohlo zmeniť. Naozaj má výnimočný hlas. Občas sa dostane do takých výšok, kam by sa nevyštveral ani Margita, aj keď by mu Zagorka pristúpila kurie oko. Horšie je, keď sa obsesia prejaví na verejnosti, lebo Lajči spustí nôtu kdekoľvek a kedykoľvek. Preto mal v minulosti viac ráz opletačky so zákonom, paradoxne vždy, keď bol sťatý , ako zákon káže.
Minule nám dal nakuknúť do svojej kuchyne a prevravel:
Viete, ja keď si riadne potiahnem z džbánka, na druhý deň som nadržaný ako mladý býk, lenže moja stará ma vtedy nemôže ani cítiť. Raz, kým bola v robote, som vyluxoval celý byt, všade som utrel prach, vyutieral záchod, potil som sa pri tom ako Eskimák v saune - to včerajšia frankovka opúšťala moje zúbožené telo všetkými pórmi. Uvaril som špagety, potom som sa oholil, i z nosa chlpy som si povystrihoval, vykúpal som sa a obliekol si čisté trenky. Tomu ani moja stará nevedela odolať, a tak som si šiel do spálne vybrať odmenu. Ja mám rád dlhšiu predohru, rád sa maznám, a keď som bol už vydráždený do bezvedomia a chcel som ísť na vec, žena sa ma opýtala: Lajči, a graty si umyl? A bolo po vtákoch. Odvtedy som vysávač v ruke nemal.
Štrnásť fliaš denne je veľa, ale ak to chce „Obelix“ takto, v poriadku, nech to má. Môže aj sud denne, má ich dosť.
Nech už je to, ako chce, jedno viem - pohárik dobrého vínka denne nikomu neuškodí. Je to liek. Len pozor na dávkovanie!