Keď takéto čudeso vyfasujete do spoločnosti alebo nebodaj s ním pracujete, o "zábavu" máte postarané.
Jeden takýto zázrak pracuje aj u nás a levituje z kancelárie do kancelárie. Levituje, lebo o normálnom pohybe nemôže byť reč, keďže nikdy neviete, kedy a ako sa pri vás objaví.
Voláme ju Švejk, prezývka je namieste, a to nielen pre jej fyziognomickú zhodu s Ladovým stvárnením tohto geniálneho rozprávača.
Ak sa chcete s niekým porozprávať, musíte sa najskôr ubezpečiť, či ste v dostatočnej vzdialenosti z dosahu jej uší. Ale nie vždy to pomáha, tá baba je všade. Asi tak ako Máziková.
Nedávno sme s kolegom nahlas uvažovali o dovolenke v Chorvátsku, keď sa nám spoza chrbta ozvalo:
"Chorvátsko? My tam chodievame každý rok, vlastne vlani sme neboli, viete, manžel sa v lete vysypal, má alergiu na jahody, tie ja milujem a on je hrozne maškrtný, vie, že mu škodia, ale stále sa do nich pustí, ja sa ich snažím pred ním schovať, ale on ich všade objaví, predstavte si, pred dovolenkou som ich ukryla v kúpeľni pod vaňu, ale som na ne akosi zabudla, manžel si myslel, že máme v kúpeľni novú arómu, viete, ja tie spreje obmieňam, spomenula som si na ne, až keď sa, chudáčik, celý vyhádzal, poviem vám, ten vyzeral, akoby ho osy doštípali. Ale ako tak premýšľam,neboli sme ani predvlani, to nám prišiel dvanásťtisícový účet za telefón, myslela som, že môj starý zinfarktuje, našťastie si to odniesol iba telefón, v zúrivosti ho vytrhol zo steny a vyšmaril von balkónom. Viete, ja si rada poklebetím s priateľkami a ten čas vám pri telefonovaní neskutočne letí, no nie? Ale Chorvátsko je krásne, my chodievame na ten ostrov, akože sa volá, doparoma, mám to na jazyku, ten názov pripomína korčuľu, ale fakt si neviem spomenúť, počkajte, zavolám manželovi...prečo neberie telefón? hádam sa mu niečo nastalo! Určite na ten ostrov choďte, však ja si spomeniem, ako sa volá, my si tam berieme konzervy a pivá, viete, pre našinca je tam poriadne draho."
A už jej nebolo, pretransformovala sa do inej dimenzie - vedľajšej kancelárie.
Inokedy som sa neprezieravo spýtal kolegu na nášho spoločného známeho, padlo aj jeho meno, kolega nestihol ani ústa doklepnúť a naša milá všadebolka spustila:
"Dušanko? jáj, toho ja poznám a poznám aj jeho manželku, je to ozajstná dáma, však viete, peňazí oni majú, čosi zdedil Dušanko po strýkovi z Ameriky, no ani ona neprišla do manželstva v otrhaných teplákoch. Ale viete, jej mama, chudera, sa pomiatla, keď zistila, že jej manžel, Veronikin otec, nie je vlastne jej otcom, a keď mu to povedala, obesil sa na šnúre od padáka, ktorý jeho otec, Veronikin dedo, ukradol spitým partizánom počas Povstania.
Takto nás ničila roky, dokázala trkotať o všetkom možnom i nemožnom, ak ste napríklad chceli vedieť, aké bude zajtra počasie, vysypala vám predpoveď na týždeň vopred, veru, aj László Nagy by pri nej vyzeral ako obyčajný diletant.
Raz prišla do práce celá vytešená, rozdávala úsmevy na všetky strany ako Dzurinda pred voľbami a my sme vedeli, že je zle. A veru bolo. Vyrozprávala nám, ako sa včera kdesi zoznámila so známym lekárom patológom. Bola ním unesená, v kuse pela naňho chválospevy, aký je to jemný a fešný muž, skutočný džentlmen, akých je dnes už neveľa.
Opýtal som sa, ako sa volá, povedala jeho meno a ja som zhíkol: "Jáj, toho ja poznám!"
"Ozaj?" Neveriacky sa spýtala. "Nevravte, vy ho vážne poznáte, Ivanko?"
"Cyrila? Samozrejme, že ho poznám, však ma pitval."
Vyvalila na mňa okále ako buľvy, a kým otvorenými ústami analyzovala moju odpoveď, vyleteli sme s kolegom na chodbu a rehotali sme sa ako blázni.
Ak si myslíte, že sme už mali od nej pokoj, mýlite sa. Už o chvíľu bolo počuť jej piskľavý soprán z vedľajšej kancelárie: "Jáj, toho ja poznám!"
