Na scénu prišla staronová zostava v podaní krotiteľa organu či najznámejšieho tuzemského hráča na Hammond Mariána Vargu, všestranného basgitaristu Fedora Freša a jazzrockového gitarového mága Františka Grigláka. Postu bubeníka sa zmocnil vari najvýznamnejší súčasný slovenský bicista, ktorý do tejto formácie priniesol sviežosť a mladého ducha, Martin Valihora.
Očakávané vystúpenie sa začalo o 19.00 hodine. Dychtivé publikum čakalo na hodnotný umelecký zážitok, ktorého sa i dočkali.
Úvodnou skladbou vystúpenia bol Bartókov známy „Mikrokozmos“, ktorý bol originálne nahraný v roku 1975 a hrdo sa pýši na albume s názvom Marián Varga a Collegium Musicum. V nasledujúcej „Ulici plnej plášťov do dažďa“ už dobre známy organista predviedol všetky možné techniky a údery v jeho prekombinovanej hre. V ,,Concerto in D“ od nemeckého skladateľa Josepha Haydna spojeného s aranžmánom kapely dominovali Valihorove bubenícke sóla. Počas pasáže skomponovanej len pre organ bolo v celej sále nekonečné ticho, poslucháči akoby onemeli, čo svedčí o tom, že boli nadmieru zaujatí týmto kvartetom. Pieseň ,,Strange theme“ doprevádzal Frešov vokál. Tesne pred ukončením z pódia odišlo do zákulisia pôvodné trio a hlavné sústredenie patrilo bubeníkovi. Svoj sólový prejav prežíval až tak razantne, že zlomil paličku, ale nakoniec si hravo vystačil aj s tou jednou. Zaujímavá pasáž. Podľa slov uvádzača a humorne ladeného komentátora Fedora Freša je „Burleska“ nekonečne divoká skladba. Veď patrila i k tým najdlhším z celého koncertu. Poslednou ukážkou Collegia Musica bola „Suita po tisíc a jednej noci“ alebo tzv. „Šeherezáda“ s motívom ruského velikána Rimskij-Korsakovova. Burácajúce publikum si však vypýtalo prídavok, tak prišiel ten známy Bach, alebo „Hommage a J. S. Bach“. No na upokojenie davu to nestačilo, preto napokon spoza opony museli vyjsť Varga s Griglákom a v podaní tohto dua si návštevníci vypočuli záverečnú inštrumentálku.
V porovnaní s koncertami z obdobia najväčšej slávy Collegia v 70. či 80. rokoch bol tento predsa len trochu odlišný. A to v tom, že na nástrojoch nehrá mladá kapelka, ale zrelí a uznávaní páni. Napriek tomu, že z Collegia Musica určite sršala väčšia energia a odhodlanosť v minulosti, celé vystúpenie bolo zvládnuté bravúrne a bez citeľného rozdielu, čo sa techniky týka. V hľadisku sedeli pamätníci i poslucháči z mladšej generácie. Je pozoruhodné, že v poslednom čase vzrastá záujem o dobré „dobové“ kapely i u mladých. A to dodáva Collegiu Musicu obrovskú silu.
Exkluzívne interview s Mariánom Vargom:
1. Ako sa pozeráte na momentálnu koncertnú šnúru s Collegiom Musicom?
Všetko sa mi veľmi páči, koncerty vždy dopadnú nad moje očakávanie. Nevedel som, že budeme mať takýto ohlas od fanúšikov. A v hľadisku je zastúpenie naozaj všetkých vekových kategórií, čo je vskutku pozoruhodné.
2. Spomínate si na ten ošiaľ, ktorý nastal po zaradení na scénu jedného z najznámejších slovenských muzikálov, Cyrana z predmestia v roku 1970? Ako sa na svoju hudobnú tvorbu, ktorú ste do neho priniesli, pozeráte teraz, po tých rokoch?
Keď bol Cyrano uvedený na scénu, predstavenie sa mi veľmi páčilo, bol to klasicky dobrý muzikál. Ale tie jeho comebacky, ja ich ani vo všeobecnosti nemám až tak rád, boli už na tom horšie. V roku 1993 bolo toto predstavenie oprášené v Košiciach v Štátnom divadle. Oproti pôvodnému muzikálu boli skladby viac hard- či heavy-metalové. Táto myšlienka sa mi ale páčila. Lenže tá posledná dohra ma už neoslovila. Inscenácia z roku 1999 z bratislavského predmestia nebola podľa mňa dobrá. No a keby som mohol, zmenil by som len jednu jedinú vec a to skladbu ,,Cyrano“. Do úvahy by prišla len táto oprava. A premiéra bola nakoniec i v susedných Čechách (Brno), ale i v Rusku. Takže z tohto vyplýva, že som striktným zástancom originálu.
3. Ako ste sa dostali ku Keithovi Emersonovi a jeho ranej kapele Nice? Do akej miery vás ovplyvnil?
On mi hlavne dodal v mojej hre a hudbe odvahu. Keď sa to tak vezme, nebol až taký úspešný napriek tomu, aký obrovský ohlas vedel dosiahnuť. A potom prešiel do formácie Emerson, Lake and Palmer, tam to bolo s tou reakciou podobné.
4. Máte nejaké obľúbené motto, ktoré vás sprevádza celý život?
Asi tento výrok od Camusa (Albert, franc. spisovateľ, pozn. aut.): ,,Človek sa nemôže pohnúť bez toho, aby neublížil“, je mi najbližší.
5. Keď ste zakladali túto formáciu, vybrali ste si názov ,,Collegium Musicum“, čo v latinčine znamená ,,hudobná skupina“. Vyhli ste sa tak možným komplikáciám, ktoré mohli nastať pri výbere anglického slovného spojenia. Uvažovali ste aj nad inými pomenovaniami, alebo bol tento názov takpovediac predurčený?
Podľa môjho názoru je podstatné, ako sa kapela volá. A tento názov nám bol už od založenia asi daný, vyhovoval nám všetkým.
6. Ktorý album z vašej vlastnej tvorby si najviac vážite?
Určite sú to ,,Konvergencie“, čo je ale i z môjho pohľadu smutné, lebo boli nahrané dávno.
7. Dnes ste nám hrali i skladby z ,,Konvergencií“ (1971, Opus, pozn. aut.). Keď táto doska vyšla, musel sa zmeniť vybraný obal, pretože ste na ňom s tou cigaretou pôsobili (zrejme) veľmi rebelantsky. Koho zásluhou sa tak stalo? Komu sa podarilo snímku tak (ne)amatérsky vyretušovať? Známky prvotného zámeru zostali po úprave viditeľné.
V tom čase boli cigarety na každom kroku, lenže ja som mohol predstavovať tú marihuanovú. Už pred tým som videl jednu podobnú fotku, ten pán bol odfotený v takej tej typickej dymovej clone. Páčilo sa mi to, ale neprešlo to cez cenzúru. Na tej fotografii vyzerám ako keby som mal nejaký herpes...
8. Chodíte v súčasnosti na koncerty?
Málo, ale ak, tak na vážnu hudbu. Doma si všetko púšťam cez stereo, ale symfonický orchester aj tak najlepšie znie naživo.
9. A čo vaša spolupráca s Moyzesovým kvartetom? Chystáte niečo nové?
Ale áno, v spolupráci s touto štvoricou vynikajúcich muzikantov bol tiež značný úspech na koncertoch, doterajšie vystúpenia dopadli nad naše očakávania. Od roku 2008 sa Moyzesovo kvarteto stalo komorným súborom mesta Skalica. Moyzesovci pripravujú aj nový projekt v Skalici, čiže mojom rodnom meste, s názvom ,,Divergencie“ a budú večery komornej hudby (jún 2009, pozn. aut.). Dokonca si odo mňa ,,objednali i skladbu“.
10. Čo robíte vo svojom voľnom čase? Z umeleckých smerov sa venujete len hudbe?
Na staré kolená píšem dosť hudby. Cez internet zúfalo nakupujem všetky možné partitúry či noty. Láka ma to, strhne mi to ,,len“ z konta a nič mi vtedy nechýba. Super pocit.
11. Ste známy tým, že už od mladosti si pestujete veľmi kladný vzťah ku knihám. Veď istého času ste i bývali blízko Artfóra (predajňa kníh na Kozej ul., pozn. aut.), čo vo vás určite zvýšilo to pokušenie čítať a skupovať ich čo najviac. Ako to vlastne je?
No áno, ale do toho Artfóra až tak často nechodievam. I keď posledný raz v Košiciach som z neho odišiel s velikánskou taškou presne s 30 knihami a naposledy som si na jeden raz kúpil do zbierky ďalších 20. Ale veľmi rád by som do tohto obchodu chodil každú sobotu na návštevu i s mojím psom. To by sa mi fakt páčilo (smiech).
12. Už od malička sa venujete klavíru. Nelákalo vás niekedy vyskúšať aj iný nástroj?
Nie, pretože klavír už od začiatkov pre mňa znamenal úplne všetko. Nič iné ma v podstate nelákalo, bol to môj osud. Je to skvelý harmonický a klávesový nástroj. Kedysi som však mal apatiu k Hammondu a považoval som ho za monštrum. Vždy, keď som na ňom niečo zahral, stále to znelo rovnako. I napriek tomu, že som hral odlišnými spôsobmi. Hovorí sa, že Hammond „spieva“. Teraz mám analógový Hammond, ktorý je stokrát lepší než ten predchádzajúci. Ja som bol už odmalička unesený klavírnym muzicírovaním.
13. Máte na muške nejakého skladateľa, na ktorého napriek svojej bravúrnej hre akosi ,,nedočiahnete“?
Ale jasné, napríklad taký Stravinskij. Rozumovo presne viem, ako a kde sa čo hrá, ale technicky na to nestačím. Je to jeden z najťažších skladateľov, je to naozaj náročné. A do tejto kategórie určite patrí ešte aj Šostakovič.
14. Aká je vaša najobľúbenejšia skladba z vlastnej tvorby? A ktorú, naopak, vôbec neobľubujete?
Skladba, ktorá by mi vyslovene liezla na nervy v mojom repertoári ani nie je. Nič špeciálne. Len k niektorým prejavujem viac lásky než k tým ostatným. Ale mám rád ,,Piesne z kolovrátku“ a dvojalbum ,,Divergencie“ - i keď sú také utajené.
15. Za celú vašu kariéru ste sa objavili v mnohých časopisoch, novinách, ale i knihách. Zo slovenských autorov si na vás akoby posvietili Marián Jaslovský s jeho dielom „Collegium Musicum“ a Peter Uličný s knihou „O cestách, ktoré nevedú do Ríma“. Čítali ste ich? Páčili sa vám?
Čítal som ich, ale tie rozhovory sú v niektorých častiach podobné, dokonca i rovnaké. Ja som už len tie výpovede opakoval. I keď Peter Uličný zachytával celý môj životopis dlhých 10 rokov.
16. Aký máte vzťah k poľským skladateľom 20. storočia?
Vysoko pozitívny, Poliaci sú pre mňa najlepší hudobní skladatelia na svete!
17. Ďakujem.
