Keď si napríklad pustím Sam and Dave alebo Shirley Ellis a pozorne sa započúvam, tak zistím, že je to také dobré až ten pocit ťažko opíšem slovami. Ide z toho energia a charizma a ani po niekoľkých rokoch ma tie skladby nesklamú a nenudia. Je mi úplne jasné, že koľko ľudí, toľko chutí, ale mňa tá ,,stará" hudba nedokáže sklamať. Prenesie ma do inej doby, do takej, ktorá sa mi páči a škoda, že som sa nenarodila pred pár desiatkami rokov.
Beatles spôsobili beatlemaniu, takisto aj niektoré kapely ktoré prišli po nich spôsobili hystériu. Bola to iná psychóza ako Superstar a to s tou výnimkou, že sa to dalo počúvať. Som si úplne istá, že už nič podobné sa v budúcnosti na hudobnej scéne nezopakuje, ale čo keby... Keby nebude a neviem, kto by dokázal strhnúť davy s tým, že by to bolo na úrovni. Čím to bolo, že to vtedy tak dobre znelo?
V postate sa nesťažujem. Iba trochu konštatujem, že história sa už neprepíše a neviem kto urobí dieru do sveta. Mám svoju zbierku vinylov, plno kníh o hudbe a pár známych, čo sa vyznajú. Na koncerty dnešných kapiel chodím už en občas, veľakrát je to pocit blaha len na daný okamih, ktorý sa potom stratí. Na chvíľu to postačí. Aspoň niečo. Na príjemnú ranu do srdca je to až vtedy, keď siahnem po niečom zaprášenom.
