Vždy som túžila po prehrávači, ktorý bol v móde pár generácií predo mnou. Už od septembra minulého roka som chodila jeden ,,očumovať" do obchodu so starožitnosťami. Teraz študujem na juhu USA v Mississippi , kde bolo hudby vždy viac než dosť. Nebola som si úplne istá, či chcem práve tento gramofón, nebudem predsa kupovať hneď prvý, ktorý uvidím. Ale veru nedal mi spávať a chodila som pravidelne do starožitností iba kvôli nemu. Raz som sa pristihla ako nad ním opäť premýšľam, zobrala so sebou 27 dolárov a utekala sa pozrieť do obchodu, či ho tam ešte stále majú. A mali. Vychádzajúc z obchodu som si pod pazuchou niesla zaprášený kufrík. Bol asi vyrobený pre mňa, keďže si ho za tak dlhý čas nikto nekúpil, veď len ja som ho obzerala pol roka. Bola som veľmi šťastná. Spomenula som si aj na Pelíšky, na tie decká v mojom veku ktorým padala sánka, keď sa k nim dostalo niečo americké. Ja som teraz mala môj vytúžený gramofón. A americký.
Gramofóniku som našla miesto na nočnom stolíku, aby som naň z postele mala dobrý výhľad. Ten dobrák, čo ho do obchodíku zaniesol a chcel sa ho zbaviť mi na ňom zanechal aj odkaz: ,,Menili sme novú ihlu." A dátum? December 1979. Pre niekoho stará vykopávka, pre mňa vzácny poklad. Značku či rok výroby môžem hľadať márne, má len nápis Phonomaster (asi typ) a už spomínaný staručký lístok.
Púšťam si na ňom úžasnú hudbičku, od Šostakoviča až po Micka Jaggera, pozerám ako sa platňa otáča a vyvoláva vo mne mierne hypnotizujúci pocit a počúvam. Ten zvuk. Tak to je môj vytúžený gramofón.
