16. júl. Konečne! Toto si hádam povedal každý, kto sa chystal do Trenčína užiť si 3 dni plné nezabudnuteľných zážitkov. Štvrtok síce neponúkal mimoriadne bohatý program, ale i tak sa v areáli nachádzalo mnoho šťastných návštevníkov. Keď sa len tak prechádzate a sledujete tie rozžiarené tváre, cítite radosť. Vôbec sa nehneváte, že sa vám nedarí rozložiť stan, že ste v skrini nechali plavky alebo že ste si doma zabudli vstupenku. No dobre, to posledné by určite nahnevalo každého. Proste pohodička. Všetci si pozrú Basement Jaxx a budú sa tešiť na nasledujúce dni. A dve rána, po ktorých príde slnečné poludnie a potom večer s tými úžasnými koncertmi... Zatiaľ to vychádzalo.
Piatok. Po prvom dni boli niektorí unavení, pretože ,,house diska" skončila v neskorých ranných hodinách. Iní si obzerali terén a v ruke držali plánik- zoznamovali s areálom . Ale asi všetci sa tešili na silný program (predstavení bolo počas dňa neúrekom), ktorý zahŕňal vystúpenia napríklad takých Razorlight, Richarda Müllera, Patti Smith, The Ting Tings či Pendulum. Už spomínaná Patti Smith, najväčšia headlinerka tohtoročnej Pohody tu nakoniec predviedla také úžasné vystúpenie, že prepísala históriu celého podujatia. Všetko prebiehalo podľa plánu, niekomu sa páčil taký koncert, inému onaký a všetci sa skvelo bavili. Plnými dúškami nasávali povestnú atmosféru, ktorú zažijete jedine na Pohode. Mimoriadne horúci deň sa skončil. V tom čase stále nikto netušil, čo sa stane na nasledujúci deň a že jeden z nás (dúfajme) sa bohužiaľ už nikdy nevráti domov.
Tretí deň sa tiež začal letným počasím, ale počas dňa všetci pociťovali prudké zmeny, lebo sa začalo zmrákať. V O2 Aréne som sa najprv ocitla na Break dance battle a hovorila si, že toto je naozaj veľký stan a tie stĺpy sú obrovské. A tá masa ľudí, čo sa sem vmestí... Počas hocijakého koncertu tam bolo riadne natrieskané. O2 Aréna je 2. najväčším stanom v celej Európe! Išla som na koncert Pary (vystupovali pred hip- hopovou formáciou AMO, počas ich koncertu sa stalo to nešťastie), pri ktorom sa všetci potili z tepla. Keď sme však zo stanu vychádzali, na tele sme mali zimomriavky. Chlad. Prudká zmena počasia. Nečakaná.
Vietor naberal na intenzite, návštevníci vymenili plavky za farebné a šuštiace pláštenky. Na Tesco Stagei práve hrali Diego, keď sa na pódiu ocitol jeden z organizátorov a zahlásil, že koncert sa predčasne pozastavuje a že program bude pokračovať, keď sa ukľudní zlé počasie. Podľa jeho slov sa všetci mali niekam schovať. Ale kde? To som asi prepočula. Mnoho (nahnevaných) ľudí sa teda išlo frflajúc ukryť. Rozhodla som sa, že nebudem riskovať a pôjdem na ten čas do presscentra, v ktorom som pracovala na festivalových novinách. Ešte som nemala ani štvrtinu cesty za sebou, keď ma obrovský rachot donútil, aby som sa otočila naspäť. Blesk? Nie. Z jedného stanu sa odtrhla celá plachta, konštrukcia našťastie stála ďalej. Vo vnútri sa chvalabohu nikto nenachádzal (ale to len preto, že tam neprebiehal žiadny program). Priznám sa, lákalo ma sa tam ísť pozrieť ako mnohých okoloidúcich, ale zachovala som si chladnú hlavu a neurobila tak. S počasím sa zahrávať nedá, už vopred totiž máte prehraté. Brázdila som si teda náročnú cestu (vietor naberal na intenzite) a prišla do cieľa(teda do presscentra), kde mi oznámili, že sa nemám nikde túlať a keď mračná prejdú, bude sa pokračovať. Ale už sa nepokračovalo.
Práve som sledovala môj stan, ktorý bol poriadne mokrý a čakala som, kedy spadne. Vzápätí som sa dozvedela , že O2 Aréna, z ktorej som asi hodinu a pol pred nešťastím odišla, spadla a zavalila desiatky ľudí, mnohí sú zranení. A možno vyhasol aj ľudský život. Neodsudzujem žánre hudby, ktoré nepočúvam ale uvedomila som si, že hip-hop (ktorému neholdujem už dlhé roky) mi zachránil môj mladý život! Po areáli sa okamžite začali šíriť sirény, množstvo zdravotníkov, požiarnikov a iných potrebných ľudí si brázdilo cesty k tomu osudnému miestu. Nevychádzala som z môjho úkrytu, nebudem sťažovať náročnú situáciu tým, že sa budem motať tam, kde nemám. Také zmiešané pocity som dlho nemala. Spomenula som si, ako som sa včera rozplakala od šťastia, keď som stála vedľa ,,ozajstnej" Patti Smith. Nezabudnuteľné zážitky a rôzne príbehy ľudí z festivalu, ktoré som nechtiac započula, keď som okolo nich prechádzala. Toto je ako zlý sen, festival sa musel predčasne ukončiť. To ma nehnevalo, neviem však, ako by všetko fungovalo po tejto tragédii. Je hrozné, keď sa cítite fajn a zrazu sa všetko otočí o 180 stupňov. A vy stále neveríte.
Zavládol chaos a všetci tí, čo mali nariadené pomáhať, robili všetko, až nad svoje sily. Tento festival je každoročne zabezpečený vo všetkých smeroch, popravde, počasiu nerozkáže nikto. Teraz neviem, či mám dobrý pocit z toho, čo som zažila a že som si splnila sen byť v prítomnosti Patti Smith, alebo sa cítiť neskutočne smutne za to, čo sa udialo. Lebo ja som mala to šťastie, že sa mi nič nestalo. Ale ten človek, čo zomrel a iný, čo prišiel o oko, alebo tí, čo sú zranení a majú trvalé následky na zdraví to šťastie veru nemali. Mám zmiešané pocity.
Všetko, čo sa udialo je príliš čerstvé. V každom spravodajstve je to proste téma číslo jeden. Tragédia sa dotkla mnohých, no najmä zúčastnených a každý si domov odniesol svoj príbeh (okrem toho chlapca, ktorý to bohužiaľ neprežil L). Ako sa bude tento festival vyvíjať v budúcnosti? Úprimne, zo slov Miška Kaščáka (áno toho organizátora na biku, ktorý celý rok všetko pripravuje a na festivale si nevychutná zábavu, lebo sa o všetko poriadne stará) je jasné, že on teraz nerieši, čo bude. Normálny človek by predsa v jeho koži tiež nemal toľko síl rozmýšľať nad takýmito vecami lebo momentálne sú dôležité iné veci. Ako som práve zistila, na internete, alebo hocikde inde sa odrazu našlo toľko veľa ,,znalcov a technikov na stany", ktorí sa zaoberajú tým, ako by riešili túto situáciu oni. Väčšina z nich má len veľa múdrych slov, lebo oni všade boli a všetko videli. A všetci sa len ,,obúvajú" do organizátorov. Prečo sa ten stan nevyprázdnil? Prečo hento a tamto? Ale v každej (najmä zlej) situácii sa nájdu aj takýto ľudia.
Nedokážem si ani len predstaviť, že by sa Pohoda v budúcnosti už neorganizovala. Je mi naozaj ľúto, čo sa stalo, ale stále nechápem, že pod takmer 4 tonovým stanom zomrel ,,len" jeden človek. Proste šťastie v nešťastí. Keby sa Pohoda zrušila, kultúra na Slovensku by sa okamžite zmenila. Táto udalosť by prepísala celú históriu. Je mimoriadne náročné konať čo najefektívnejšie v takejto situácii, ktorá sa stane za zlomok sekundy. A k tomu ešte korigovať takmer 35 tisíc ľudí. To sa proste nedá. Ja len dúfam, že festival opäť otvorí brány trenčianskeho letiska (podotýkam trenčianskeho, nie iného, je to tradícia) a že organizátori budú mať dostatok síl pracovať na ňom naďalej. Celé tie roky rokúce snaženia neboli zbytočné. Ale treba ísť ďalej. Nehovorím, že treba zabudnúť (vrámci tohto festivlu sa stalo už kadečo), ale nevzdávať sa. Za toto organizátori nemôžu, možno technici, čo stan stavali áno, ale neviem to posúdiť. To sa dozvieme až po vyšetreniach. Počasie nám neprialo. Pohoda asi mala byť o nepohode. Tak teda dúfam, že sa opäť stretneme nasledujúce leto, pretože leto bez Pohody nie je tým pravým orechovým. Na záver by som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí sa o tento festival zaslúžili a každoročne sa mu odovzdávajú všetkými silami. Tak sa teda vidíme o rok pohoďáci...
