Hovorí sa, že platne patria pre ,,staršiu generáciu". Niečo na tom možno pravdy bude, ale vinyly sa vracajú do módy aj teraz. Zberatelia sa bijú o každý dobrý kus, čomu sa vôbec nečudujem. ,,Praskavý" zvuk gramofónu je nezabudnuteľný, všetky tie maličké krabičky môžu len snívať, že pri nich bude mať poslucháč zimomriavky po tele. Platne hľadám po rôznych blšákoch tu v USA, je ich tu neúrekom. Doma po antikvariátoch, ale na Slovensku až taký dobrý výber nemáme. E-bay je tiež dobrou variantou ako si obohatiť zbierku, len treba pozorne sledovať všetky ponuky.
Raz sa ma jeden spolužiak opýtal, že čo vidím na tých zaprášených ,,kruhoch". Mám si vraj kúpiť i-pod a byť in. Ja som sa v našom rozhovore nedala zahanbiť a povedala, že ten kto platne neuznáva možno nikdy nepočul ich zvuk naživo. Samozrejme, že moju teóriu nepochopil. Veď čo môže 18-ročný mladík v rozgajdaných gaťoch pochopiť, keď ho nič nezaujíma. Ešte som dodala, že i-pod mám, ale len kvôli praktickému využitiu.
Aby som nehovorila len o pekných veciach, spomeniem aj tie menej príjemnejšie. Mám známeho, ktorému sa síce platne páčia, ale vadí mu rušivý zvuk gramofónu. Platne sú ťažké, veľakrát v kúte zapadajú prachom a nefungujú. Mne sa ale platne páčia také, aké sú. Nič by som na nich nemenila.
Ak niekto vidí čaro vo vinyloch, vie, o čom hovorím. Vôňa obalu, drážky na platni a poriadne ošúchaný gramofónik, to je moja obľúbená kombinácia. Každý zbiera niečo iné, ja platne. Ten pocit ako vychádzam z nejakého obchodu so starožitnosťami a pod pazuchou si nesiem nový kúsok je nezameniteľný. Teší ma, že poznám veľa ľudí, ktorým platne nie sú ľahostajné. Sú síce trošku odomňa starší, ale to nie je podstatné. Aj počas toho, ako som písala tento článok som na tanier mojej hracej skrinky položila dosky od Joan Jett a Fleetwood Mac. A hneď sa mi tvorilo ľahšie.
