Roman Hawran Lacho
Po roku a pol v indianskej rezervaci
Dlhé mesiace som nič nenapísal a tak niečo píšem, aby som uz niečo napísal. Život misionára v cudzej kultúre je náročný. My žijeme rovno v dvoch kultúrach. V americkej a v indiánskej.
Som obycajny chlapec z Bratislavy, ktory si zije svoj sen. Robim dobrovolnika medzi Severoamerickymi indianmi, konkretne v kmeni Lakotov. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Dlhé mesiace som nič nenapísal a tak niečo píšem, aby som uz niečo napísal. Život misionára v cudzej kultúre je náročný. My žijeme rovno v dvoch kultúrach. V americkej a v indiánskej.
April je sialeny mesiac uplne vsade, nie iba na Slovensku, ale aj v indianskej rezervacii. Po narocnom vylete s mladymi indianmi do zeme navahov a apacov som sa spamataval niekolko tyzdnov. A ako sa na mesiac april patri, vobec mi moj oddych nebol sprijemneny/dopriaty.
Vacsina z vas, ktori ma poznate, alebo ti, ktori si uz precitali nejaky ten moj blog, uz vedia, ze pracujem ako misionar v indianskej rezervacii v USA, v kmeni Lakotov. Ked sme sem dosli, tak som zalozil mladez, ktora tu pred tym neexistovala a o tri tyzdne na to som tam mal 9 teenagerov. V decembri som zistil, ze bude jedna mladeznicka indianska konferencia v Arizone a velmi som zatuzil zobrat mladych na tuto konferu, aby stretli inych indianov s podobnym osudom.
Ked ste v indianskej rezervacii a ste beloch ako ja, tak sa casto stretavate s nedovercivymi pohladmi, alebo rasistickymi poznamkami. Co je pochopitelne, ak poznate historiu osidlovania americkeho kontinentu. Co nam ale pomaha, je to, ze nie sme Americania, ale ze sme Slovaci a ze mame svoj jazyk, v ktorom komunikujeme.
Niektore dni v indianskej rezervacii su ako dnesny den, uplne ze na p*d. Ospravedlnte moj slovnik, ale hladal som dlho vo vselijakych slovnikoch sveta po vystiznom slove pre dnesny den a toto jedine pasovalo celym svojim popisom.
Vsetko sa zacalo uz pred par tyzdnami, ked bolo jasne, ze Indiani dostanu svoje Salazar peniaze od americkej vlady. Vsetci zacali byt ako keby o trosku viac stastnejsi, aj ked skeptici upozornovali, ze este nie je uplne iste, ze Indiani dostanu peniaze, ktore dala americka vlada kazdemu povodnemu kmenu v USA. Zaroven s pripravou na Vianoce zacali pribudat aj plagaty o vianocnych oslavach a kde a kedy sa budu rozdavat darceky.
Som Slovak, aj ked niektori o tom pochybuju, ked citaju moje trojuholnikove vety, v ktorych to castokrat vyzera tak, ze sucet uhlov ma viac ako 180°.(Barca mi matematicky opravila vetu) Pochybovali by ste, aj keby ste mavideli ako sedim na rozkvasenom gauci a pocuvam lacny hip-hop, ktory striedaju piesne z obdobia, ked som este nebol na svete. A predsa som a som na to hrdy. A cim dlhsie som v krajine Americkej, tym som na to pysnejsi.
Sedim v obyvacke a je pondelok vecer. Z dialky pocujem vykriky deti, ktore sa z poslednych sil snazia zastavit proces ukladania do postele. Ja tu sedim pri pocitaci a cakam, kedy budem odvolany na bojove pole. Stalo sa, cestou som zobral Varechu Neposlusku a rozdal nejake zasluzene po zadku, rozdal aj par nemilosrdnych objati a vitazoslavne sa vratil za pocitac a pokracujem v tomto blogu, ktory ma prezradit trosku viac o tom, preco sme tu a ako sme sa sem dostali.
Na nakupy chodime raz za dva tyzdne, aby sme nemuseli absolvovat to, co sme absolvovali posledny pondelok. Este stale poznaceni chorobami sme sa vybrali v krasne pondelnajsie doobedie do Mitchelu - mesta, ktore je od nas vzdialene asi 160 km. Je to druhe najblizsie vacsie mesto, ktore ma Wallmart (nieco ako nase Tesco), to prve je od nas vzdialene asi 120 km. Ale do Mitchelu sa ide po dialnici, takze casovo to je uplne rovnako - hodinka a pol.
Zacalo to na zaciatku a vyvrcholilo to tymto tyzdnom. Extremne tempo, ktore sa tu samovolne nastavilo. Nestihame my a ani nikto okolo nas. Minuly tyzden to este vyzeralo velmi prijemne, nase plany boli take, ze deti pojdu do skoly a Barca bude mat s Makim trosku viac volna. Ja som mal ist v pondelok a utorok do Oglaly, spolu s Pastorkou a Kristin, ktora vedie besiedku v zbore. Cesta mala byt inspirativna pre pracu s Lakotmi, lebo v Oglale tato sluzba funguje uz vyse 14 rokov.
Sedim v nasom domceku, vonku ohromne fuka a nasa nova kitty po mne skace. Barca sa ma dnes vecer spytala, ci nechcem napisat novy blog, ja jej nato hovorim, ze nemal by som pisat prilis casto, aby ste si na to nezvykli. Ale pravda je, ze za posledne dva tyzdne a zaroven nase prve dva tyzdne sa stalo tak vela, ze je na case zacat tukat do klavesnice a priniest tym slavu nasmu Kralovi.
Cakali sme na to desat mesiacov, no aj tak sme sa citili nepripraveni na tu cestu, ktora nas cakala. Nase posledne dva tyzdne na SK boli v znameni odovzdavania misijnej pochodne nasemu skvele teamu, takisto poslednej akcie, ktoru tahali z velkej miery uz oni a samozrejme aj nekonecnych luceni s priatelmi a s rodinou. S velkou tuzbou ale s malou davkou energie sme vyrazili o jednej rano zo stredu na stvrtok z Malinova. Vyrazali sme z Budapesti do Amsterdamu, mali to byt pokojne dve hodiny, ocakavali sme ze nase deti budu podriemkavat alebo pripadne budu ocarene z lietania. Ani jedno ani druhe netrvalo dlhsie ako desat minut.
Pred par rokmi som cital jednu knihu od Coughlina Paula, ktora sa v cestine vola Jiz nikdy vice mily krestansky chlapec. Je to kniha, ktora mi rozsirila obzor. Chcem sa s Vami podelit o uryvok z tejto knihy, ktory sa vola Pribeh o Jimovy.
Každý deň sa ma aspoň jeden človek opýta, kedy už pôjdeme späť do Lower Brule. Nie žeby to bola zlá otázka, ale veľmi ťažko sa mi na ňu odpovedá.
Pribeh auta, ktore zmenilo zivot mne, celej mojej rodine a kazdemu koho som za tie tri roky viezol v jeho utrobach. Meno Eugen som mu velmi dosledne vybral kvoli jeho nemeckemu povodu.