V našej „grindhouse filmotéke“ budeme pokračovať aj dnes...a stále ostávame pri dátume 1. máj 1978, keďže filmov sa v ten deň hralo požehnane. Konkrétne v grindhouse kine Lyric na 42. ulici v New Yorku (teda, pre fajnšmekrov, 42nd Street, the „Deuce“) sa v rámci dvojprogramu hrala nielen Suspiria, ktorú sme si predstavili nedávno, ale taktiež The Fury – a na tento film sa pozrieme dnes.
Film ako taký hneď búra predstavy o grindhouse filmoch ako o nejakom odpade (ale samozrejme, aj to sa v celej tej záplave celuloidu našlo). Veď si povedzme – réžia Brian De Palma, scenár John Farris, hlavná úloha Kirk Douglas, to ako nejaké béčko rozhodne neznie.
A ani nie je. Priznám sa, mal som trošku obavy, čo sa z toho vykľuje, keďže pozerám na stopáž – takmer 2 hodiny… a ono to tie 70tkové filmy občas vedeli byť riadna nuda, ale zbytočné obavy.
No ale aby sme len tak naprázdno nesedeli. Film je v podstate zložený z dvoch dejových línií. V prvej Kirk Douglas (v úlohe bývalého agenta nemenovanej vládnej agentúry Petra Samsu) hľadá syna, ktorého nechal uniesť jeho bývalý dobrý kolega a kamarát Childress (John Cassavetes). Ono totiž Robin, Petrov syn, nie je len tak obyčajný mladík. Nie, nie je to ani Robin Hood, a ani Batmanov pomocník, tento Robin disponuje paranormálnymi schopnosťami. Nemusíme si hovoriť, to sú veci, ktoré tajných agentov a podobné existencie náramne zaujímajú.
Druhá dejová línia sleduje osud dievčiny menom Gillian, ktorá je – podobne ako Robin – tiež psychotronicky pozitívna. Zaujíma sa o ňu Peter, keďže sa domnieva, že by ho prostredníctvom psychického spojenia mohla doviesť k synovi, ale dozvie sa o nej aj Childress, ktorý ju chce získať pre svoje vlastné skúmanie.
Gillian sa nakoniec podarí utiecť – v podstate aj za pomoci Petrovej priateľky Hester, ktorá v penzióne/ústave, v ktorom je Gillian umiestnená, pracuje. Hester to síce zaplatí životom, ale čo už. Ale hlavne sa stretáva s Petrom a od toho momentu putujú spolu...až k záveru filmu, divák môže sledovať, ako sa z Robina stáva vraždiaci telekinetický maniak … a ďalej to už nebudem prezrádzať, škoda by bolo o finále prísť, aj keď mi prišlo akosi uponáhľané. To si asi chlapci povedali – ty brďo, už to naťahujeme dlho, načim nám to ukončiť. No a presne taký pocit z toho finále je.
Ale netreba sa zase obávať. V poslednom čase zvyknem hodnotiť filmy na základe toho, či som musel použiť rýchlopretáčanie alebo nie. Pri The Fury som, našťastie, nič také nemusel použiť. Aj keď sú 2 hodiny dosť, dá sa to zvládnuť.
The Fury nasledoval hneď po De Palmovom megaúspešnom filme Carrie (1976) a v oboch filmoch sa hlavnej ženskej úlohy zhostila Amy Irving, v tom čase veľmi pôvabná baba, dnes už má svoj vek, takže nebudeme hodnotiť, dobre?
Samozrejme, Kirk Douglas a John Cassavetes sú vo svojich úlohách viac ako solídni, paradoxne, mladého Douglasa otec vôbec nevyzerá ako nejaký bývalý tajný agent, a o to viac mi do príbehu zapadá. Veď predsta tajný agent je taký, ktorý na to vôbec nevyzerá.
Summa summarum, a bez ďalších zbytočných vecí – film možno nie je až taká pecka ako vyššie spomínaná Carrie, ale za pozretie rozhodne stojí, a verím, že ho ocenia nielen fanúšikovia DePalmu či grindhouse, ale aj mainstreamovej kinematografie ako takej.
A ak neveríte, hoďte okom na trailer:
