V kabelke mi vyhráva Perinbaba. Mala by som si zmeniť zvuk prichádzajúcej esemesky, ľudia sa vždy pousmejú, keď začujú zvučku tej snehovej rozprávky, ktorú ako jedinú súvislosť so zimou dokážem ešte akceptovať. Tu však Jakuba vznášajúceho sa na perine bude poznať málokto.
Džeronimo písal, že mi praje šťastnú cestu, keď opäť kamsi utekám, a dal za to pre istotu milión smajlíkov, aby to nevyzeralo, že vie, o čom hovorí. Raz mi povedal, že ak práve niekam neutekám, tak sa chystám. Že som tu nikdy celkom nebola, pretože veľkú časť mňa tvoria odchody a plánovanie odchodov. Niekam. Nemyslel iba cesty tam a späť, myslel skutočnosť, že akosi nedokážem fungovať v prítomnosti. Už pár rokov. Mal pravdu. Nepochopil však, že moju dispozíciu neviazať sa príliš na ľudí a veci som si sama dobrovoľne nevybrala. Nič som mu na to vtedy nepovedala. Nejako chlapsky vycítil, že nemá zmysel to ďalej rozvádzať a viac sme sa o tom nebavili, za čo som mu doposiaľ nepredstaviteľne vďačná.
S Kejtí sme si večer kúpili zeleninový šalát podliaty vínom, aby sme mali pocit zdravej výživy a akejsi francúzskej dôležitosti a zajedali sme ho pravými francúzskymi koláčikmi s hrozienkami.
Ráno nefalšovaná čierna bez mlieka, ale s cukrom, tentokrát už bez príchute návratu. Všade navôkol množstvo anjelikov a najrozličnejších gýčovitostí, ktoré mali istý druh protekcie u mňa už od nepamäti len za to, že sú proste... francúzske.
Vrhla som sa na prvú fialovú zavinovaciu blúzku a pre istotu som jej cenu neprepočítavala, aby som si to nerozmyslela. Filip sa smial, ako môžem byť taká fascinovaná niečím, čo mali v obchode s názvom Naf Naf. Chlapi...
Pohádaní Rudolf a Karolína...
...sa uzmierili:)
Dnes ráno Kejtí odišla.
Francúzi nemajú paplóny, iba deky. Zobudila som sa o 5:40, pretože mi bolo chladno. So mnou v izbe zostal iba Oliver Twist, ktorý bežal po stole a nedodával pocit dôležitosti, iba väčšej osamelosti...
Venujem Kejtí a ďakujem za všetko...
