Alenka Sabuchová
Čo ak sa nevrátia?
Bociany vedia o Afrike najviac.
niekedy sa pýtam, na čo je (toto) všetko dobré. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, pretože...., personal blábol, všimla som si, letom svet(l)om, medzi nami a troma bodkami, tragické páry, občasný denník, strašidlá
Pamätám si na časy, kedy sme mali dva programy a tretí sme chytali veľmi light, aby stará mama mohla cez odraz sledovať Máriu, ktorá bola po Jednoduchej Márii (upozorňujem, že to nie je tá istá Mária) a Manuele asi najrozšírenejšou témou cestou do kostola a z neho.
Začína sa neskoro rozvidnievať a pouličné lampy svietia ešte aj o pol siedmej ráno. Človek je potom akýsi dezorientovaný a nevie, či nemá budík náhodou nastavený o pár hodín skôr.
Obarila som si ruky horúcou kávou cez prestávku. Konvica nám občas vyhadzuje poistky, preto sa trepeme až dolu k školníkovi.
Zvonia zvony na zádušnú omšu za starého otca. Mirovi som dnes celú prestávku vysvetľovala, čo je to zádušná omša a pýtal sa, či to niekomu fakt pomôže, keď už bude mať za tým. Nevedela som, čo mu mám na to povedať. Občas sa mi to stáva. Nie často.
Dnes nebolo veľa ľudí. A pršalo. Zopár dáždnikových nám v infocentre na podlahe zanechalo nespočetne veľa mlák. Nášmu šteňaťu, ktoré sme nedávno našli, respektíve ktoré si našlo nás, tak nechtiac prihrávali na smeč, pretože tie jeho mláčky sa od tých dažďových nedali celkom dobre rozoznať a tak sa mu dnes neušlo novinami po zadku.
Tvárim sa, že mi z toho vlastne nezviera žalúdok. Kachličky a nemocnica a nemocničný zápach. Koľko krokov treba, aby sa človek obrátil na päte a utekal?
„Jarko, kedy donesieš 35 korún na divadlo? Už čakáme len na teba.“ „Mne včera mama dala posledných 50 korún z peňaženky. Ale otec prišiel domov opitý a povedal mi, že som mu tie peniaze ukradol. A zmlátil ma ako rešeto. Ale som nechcel povedať, že mi ich dala mama, lebo by zbil aj ju.
Peťo si chcel pomlieť jablká na mušt. U nich v dedine je to vraj národný šport. Každý melie, čo mu príde pod ruky, páli a následne konzumuje, veď aká by to bola jeseň a zima bez domácich produktov. Kompóty, džemy, domáca pálenka, mušty...
Predávala som dnes Bielu pastelku. A stretla som naozajstných Ľudí.
Nikdy som tomu príliš neverila. Teda, ešte v časoch najťažšej puberty, som fičala na strašidelných príbehoch a hororoch, a hltala som každú senzáciu týkajúcu sa strašidelných domov a úkazov nie celkom jasne vysvetliteľných, ale prešlo ma to. Na radosť mojej rodiny a známych, ktorí nemusia počúvať o autentickosti či neautentickosti dokumentu o Blair witch a tak ďalej.
Keď vidíme oblaky, čakáme dážď. Zvyčajne. Občas však dokážu nevyspytateľne klamať. Ale vždy čosi predznačujú. Hoci ukrývajú slnko. Tuším sú dohodnuté s malým Chlapcom, čo stráži Dúhu. Málokomu sa podarí stretnúť ho. Ale on o nás vie. Pretože všetko so všetkým... súvisí. Hoci nelogicky, ako tomu nikdy neporozumieme. Niekedy to tak nebolo. Všetko so všetkým súviselo, ale ľudia tomu rozumeli. Pretože sa stačilo spýtať. Spýtať sa toho malého Chlapca na konci Dúhy, ktorý na počkanie vyfukoval bubliny šťastia, a poznal zmysel nešťastia. Potom sa stratil... Dodnes neviem kam.
Ráno bolo zasa hmla. Zvyčajne si to pri mojom rannom vražednom tempe nestíham všimnúť, ale v noci sa mi tuším snívalo s tetou. Iba matne si spomínam iba na to, že tam bola. Pratetuška mi asi chcela naznačiť, aby som už nepila toľko kávy a prestala nosiť čiernu. Keď mi niekedy tesne pred pätnástkou začalo moje kofeínovo- čierne obdobie, hovorila, že v štyridsaťpäťke začnem nosiť krikľavé minisukne a kvietky vo vlasoch, aby som dobehla niečo, čo som zmeškala. Ak ma z toľkej kávy dovtedy, pravdaže, neporazí...
Hlasné ticho pred búrkou. Predzvesť čohosi nepochopiteľného. Svetlá toho lunaparku blikali zlovestne a zároveň im nik nedokázal odolať. Typická putovná hudba ako v najlacnejších hororoch ozývala sa navôkol, z každého kúta iná, a každá lákala svojím príbehom.
Netuším, kde a kedy presne to začalo, ani či na počiatku toho všetkého niekto stál, alebo sa to len vekmi plazilo okolo nás ako massachusettská legenda o čarodejniciach zo Salemu, a ľudia tomu vedome či podvedome verili, stotožňovali sa s tým i búrili sa proti tomu. Chlapi neplačú, nemajú plakať, vraj sa to k ich domnelej úlohe byť fyzicky i emocionálne silnými skrátka nehodí. Tvorcovia argentínskych telenoviel, z ktorých najskutočnejšie je azda slnko, ak ho kamera občas zachytí, by celkom určite protestovali. A ich hlavní mužskí večne smokliaci protagonisti, ktorých výška honoráru je asi priamo úmerná objemu vyplakaných sĺz, istotne tiež. Ale čo realita? Plačú či nie? Vždy ma to zaujímalo, no až praktická skúsenosť sprednedávna ma presvedčila o tom, že niektoré tajomstvá sa neoplatí odkrývať.