Alenka Sabuchová
Vydala som! Nie seba. Knižku!
Neviem, či sem ešte občas niekto zablúdi. Či ma šte občas niekto (pre)číta. Pravdou je, že som uvažovala o zrušení blogu. Teraz, keď mi vyšla knižka Zadné izby.
niekedy sa pýtam, na čo je (toto) všetko dobré. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, pretože...., personal blábol, všimla som si, letom svet(l)om, medzi nami a troma bodkami, tragické páry, občasný denník, strašidlá
Neviem, či sem ešte občas niekto zablúdi. Či ma šte občas niekto (pre)číta. Pravdou je, že som uvažovala o zrušení blogu. Teraz, keď mi vyšla knižka Zadné izby.
Ráno bol po ceste rozsypaný kockový cukor. Bolo asi pol šiestej, zdrhala som od svojho všetkolennierozumného rozhodnutia a chcela som to stihnúť ešte pred svitaním, nech mi tak celý deň nesvieti (v hlave), ale nevydalo.
Už ani tie polopravdy nie sú, čo bývali. Babička to hovorí o spišských párkoch, že to kedysi „len tak šťuklo, a teraz blato". Ale ja si myslím, že párky nie sú také nebezpečné ako sebaklamy.
Na to, aby sme o akýchkoľvek časoch mohli hovoriť ako o dobrých, musia najskôr odísť. Musia sa minúť a s nimi veľakrát ľudia, s ktorými sme si nejakým spôsobom ublížili, ale v spomienkovom optimizme zostáva, že sme sa vzájomne niečo naučili. Aby sme neobišli naprázdno. Bez životnej pravdy a možnosti vytiahnuť ju v krčme spolu s podpivníkom, keď už je akože po všetkom. Základné pravidlo všetkého dobrého totiž je, že to už bolo alebo bude, keby ste nevedeli.
Chceli sme byť so Slečnou K. strašne patetické v sobotu v noci, vtedy je na veľké reči najlepší čas a navyše bol spln. Treba sa spoliehať na znamenia, čo ak nám už nič iné nezostane. Mohli by sme si ešte nafarbiť vlasy na oranžovopindžovo ako ženy, čo zo seba robia zhnité pomaranče za 3,50 z déemka a potom hovoria, že ryšavé sú sexy a osudové. Hlavne to. Slečna K. to neodhadla s modrou, teraz vyzerá ako Polednice alebo Smrť z Perinbaby, ale tie sú tiež nejakým spôsobom osudové. Každú stretnete iba raz za život.
Niekedy sa nestane nič. A niekedy skoro všetko. Niekedy by sme chceli, aby sa, panebože, už nič nestalo, a niekedy by sme chceli, aby sa stalo aspoň niečo. Hocičo. A keď sa hocičo náhodou stane, chceme, aby sa stalo niečo iné. Zvyčajne to chceme v nesprávnych časoch, priestoroch, od nesprávnych ľudí. Zvykli sme si. Ale inak by sme to asi nechceli. Lebo nechcieť nič je podľa mňa väčší prúser, ako chcieť niečo, čo je od začiatku fejl. Treba chcieť. A treba si to vypýtať. A keď to nedostaneme, treba si vypýtať ešte raz. Potom nás to zvyčajne aj tak prestane baviť.
Neviem, či dnes deti ešte skáču škôlku alebo panáka. Dávno som to nikde nevidela. My sme skákali. Nesmeli sme skočiť na čiaru, nesmeli sme sa obzrieť ani zaváhať. Lebo vtedy sa všetko skončilo. Čiary boli vždy katastrofy, ohraničený priestor je pre niečo ohraničený, ten, čo to vymyslel pred nami, možno vedel, čo robí.
Sedím v rýchliku neviemkoľko, lebo nikdy to neviem. Oproti mne sedí pani, čo už dve hodiny štrikuje fialový špirálový šálik, a vyzerá ako zo seriálu, nie zo života. Má na sebe hačkovanú vestu - pleteniny sú evidentne jedným zo zmyslov jej života, mala by som si niečo také nájsť. Občas si zhlboka vzdychne, možno ju vyrušuje, že ťukám. Alebo to, že mám na počítači nálepku I´am in the witchcraft industry. What about you? Neviem, či jej to niečo hovorí.
Vždy, ked je pod nulou, mám pocit, že môj krvný obeh chce slúžiť ako neveľmi spoľahlivý barometer. Jem čučoriedky a všetky zdravé veci, nech ma vrátnik prestane pozývať na pohár červeného do bufetu, lebo sa mu zdám bezfarebná. Nech len povie, že málo živá, ja sa neurazím.
O pol piatej ráno sme v mínus štyri na balkóne s výhľadom na Slavín vyfukovali posledné zvyšky toho, čomu sa hovorí úľava. Dotočili sme. Príbeh, čo mal celkom jasný koniec, loubadžet, málo cigariet, málo spánku, málo času, triaslo nás od zimy a hladu, ale boli sme si istí, že takto nejako vyzerá radosť. Ktosi vtedy povedal, že aj tak sa to nestihne postrihať do konca sveta, možno to nikto neuvidí, možno musíme všetci najskôr umrieť alebo si odrezať ucho a potom umrieť, aby nás niekto uznal. Aby nás niekto miloval. R. mi vtedy povedal, tvoje uši nie sú na odrezanie. A na čo sú, spýtala som sa. Povedal, že mi to iba ak pošepká a uhryzol ma.
Toto má byť obyčajný príbeh o novembri. O jeseni, ktorá odíde presne tak, ako prišla. Či už zamrznú jablká na jabloni, alebo ich ktosi strasie a urobí z nich detskú výživu alebo kalvados. Bez ohľadu na to, či o pár týždňov sneh zakryje strašiakov v poliach, čo majú kabát z tašky z Kauflandu. Bez ohľadu na to, či pod snehom ľudia na jar nájdu, čo hľadajú, alebo nájdu len seba stáť na tom istom mieste ako na jeseň, ako v lete, ako minulú jar alebo jar predtým. Alebo nenájdu nič. Pretože aj keby našli, nevšimnú si to.
Za studených večerov pestovali dlhé mlčanie. Až do jari. Potom už nebolo treba hovoriť, bolo po všetkom. Premlčali sa. Už sa neberú do rúk praslice vo vykúrených izbách, nepočuť kolovrátky, ani krížne cesty už nie sú, čo bývali – aj strigy to vzdali. Najlepšie storky poznajú však ešte stále hrobári. Kedysi sa tým dalo slušne uživiť, povedal mi minule pán O., ktorého bolia kríže. A pritom moja učiteľka jogy hovorí, že chrbát nás bolí z ľudí, z nebožtíkov už nemá čo bolieť, chcela som mu vysvetliť.
V obchode s bytovými doplnkami si žena asi päť minút vyberá zamatovú ruku na prstene. Chcem sa jej spýtať, či je medzi tými rukami nejaký rozdiel, keďže sú všetky na pohľad rovnaké, či má klenotníctvo, alebo načo je človeku ruka až po lakeť potiahnutá čiernou látkou. Obzerá si jednu ruku za druhou, vyzerajú celkom identicky, dala by som ruku do ohňa, že je to pásová výroba. Ja by som sa bála. Že ma taká ruka v noci poklepe po pleci a povie napríklad, aby som si upratala. Dala by som ju do škatule s vrchnákom, ktorý by si odkryla zakaždým, keď by ma bolo treba vyťahať za vlasy. Alebo by bývala v taške a podávala by mi kľúče, peňaženku a telefón, ktoré v nej neviem nikdy nájsť. V podstate nie je až také zlé mať ruku.
Každé ráno som sa budila do hmly a chodila bosá. V tom dome bolo cítiť naftalín a staré drevo. Po stenách viseli parohy a kožušiny, také malé múzeum smrti, napadlo mi, ale nikomu som to nepovedala. Ani keď ma A. vzal na výstavu motýľov. Stála asi meter a pol od nich, lebo mi bolo úzko, všade boli krídla s lepidlom, čo sa nehýbu, ale tiež som to nemohla povedať nahlas. Ani tomu pánovi, čo mi stále hovoril: "Poďte bližšie, slečna, oni vás už nekusnú." Veď toto.
V nociach už cítiť jeseň, hovorím opatrne. Nerada hovorím o septembri. Kedysi som sa ho bála, dnes už viem, že septembre sú neškodné, prúser je to, čo príde po nich. A vždy príde. „Máme 23 a život je predsa krásny," povedala B. a išla hľadať vedro v dome bez elektriny. „Keby si chcela vracať alebo písať esemesky, tak oboje sem." Ráno sme sa išli kúpať do rieky, kam už nechodia ľudia, lebo všetci chodia na kúpalisko. „Počujem nejaké hlasy, dúfam, že to nie sú žiadne utopené deti."
Mala by som dokončiť a odovzdať svoj ročníkový scenár, mali by mi fungovať charaktery a dialógy, motivácie, achbože, motivácie, aby to bolo ako zo života, v ktorom nič z toho naozaj nefunguje, ale tak nás to učia a tak sa toho treba držať. Ľudia si toho v skutočnosti nemajú toľko povedať, a ak majú, tak zvyčajne nechcú. A ak chcú, nevedia ako. A ak chcú a vedia ako, zvyčajne z toho nič dobré nevzíde.
Pri Trnavskom postavili kolotoče. Ľudia sa na ne pozerajú z diaľky, zakrývajú si oči pred slnkom, večer svietia a blikajú svetlami veľkolepých poutí a lunaparkov, a chcú sa tváriť že nie sú len také miniregionálne. A ľudia jačia, akoby to malo byť naposledy, a možno je to taká psychohygiena, možno by sme sa tam mali všetci posadiť, nechať sa vyhodiť pod nebo, zakričať si a zliezť.
Máme za sebou dni rozbitých vínových pohárov a porezaných rúk. Rozmlátila som asi úplne všetky, čo som mala v rukách za posledný mesiac, a neviem si to nijako zdôvodniť. Stále sú to tie menšie straty. Krv a sklo sa nepočíta. Akurát M. hovoril, že budem mať vlastný plastový pohárik s menovkou a budem si ho nosiť v kabelke. „Ženy pri mne síce občas niečo rozbijú, ale zvyčajne na to majú aj dôvod,“ povedal. A veľa iného.
Chodím na obhliadky strašidelných domov a nakupujem pančucháče. Do zásoby. A tak prišiel január, o ktorom sme si všetci hovorili, že bude minimálne lepší, a vždy sa to pekne hovorí aj pekne myslí.
Snívalo sa mi, že sneží perie. A zobudila som sa na pocit, že potrebujem lieky na alergiu. Kvôli tomu periu, čo snežilo. Lenže perie tam naozaj bolo. Všade okolo mňa, vo vzduchu, vo vlasoch, na zemi, na posteli, na stene, všade lietalo biele perie. Skúsila som ešte raz. Zobudiť sa. Nie, perie bolo naozajstné.
Bohaté včelárske tradície Slovenska – od historických postupov po súčasné metódy odovzdávané z generácie na generáciu.
...alebo o Judei a Samárii, ako tomuto územiu niektorí hovoria, sa veľa rozpráva, ale oveľa menej naozaj vie.
Životný príbeh chalana, potomka slovenských prisťahovalcov do USA, ktorý napriek svojej chorobe šiel za svojím cieľom.
Spolu s "katastrálnym vírusom" skvelá kombinácia ako stráviť pracovný deň v nekonečnom cykle
Odmena pre najlepšieho včelára v Československu, ktorý vypestoval včeliu matku – “Hontianku“.
Orbánovo proroctvo sa nenaplnilo.
Dnes sú zhromaždenia v šiestich mestách.
Na klinike pozitívne testovali ďalšieho lekára.
Uzavreli prvú časť procesu s Kovaříkom.