„Aby sme mohli chodiť v čiernom a nosiť červený rúž. A mali vlastnú maličkú pištoľku v kabelke. S vygravírovaným kvietkom. Každý týždeň budeme robiť na záhrade párty, kde sa budú schádzať chlapci v dlhých čiernych kabátoch a lakovkách...“
Jedli by sme čerstvé ovocie a sicílsku pizzu. Hrali by sme poker, keby ma to niekto naučil, a dymili by sme kuby. A o aktivitách môjho manžela by som sa dozvedala z novín. Len tak informatívne, keby sa dlho nevracal z basy a keby som chcela vedieť, prečo sme vlastne bohatí.
Skvelá budúcnosť...
Mončoka nevzali na herectvo. Mrzí ma. Stáli sme na chodbe a hovorila o VŠMU, na oznamko som jej napísala najlepšej herečke na svete. To bolo ešte v časoch, keď sme všeličo plánovali. Žurnu v Brne alebo dať sa ostrihať... Boli časy aj vízie budúcnosti.
Tak som jej vypísala nové. Ale nehovorte jej to, prosím. Aj tak je najlepšia herečka, akú poznám. Len nie je afektárka. Ani nemá tatka scenáristu Modrej záhrady za čakárňou. Preto z nej bude možno psychologička. Možno to tak aj bude lepšie. Neznášam zmierovacie formulky. Všetko je tak, ako má byť, a význam toho, čo sa stalo a prečo sa to stalo, pochopíme neskôr. Občas sa dá súhlasiť. Len neskôr.
Ale písať jej na oznamko najlepšej psychologičke sa mi nepáči. Zapichnuté v zrkadle maskérne SND by vyzeralo úplne najlepšie, i keď moja fotka na ňom nie je najslávnejšia. Ale ani to jej nehovorte, pretože moje oznamko to prežije aj kdesi na nástenke v čakárni pri hyperaktívnych či nezvládnuteľných deťoch, alebo ako sa im dnes hovorí.
Nepáči sa mi táto štartovacia čiara, ku ktorej sa všetci šprintom hrnieme a nevieme v skutočnosti nič o tom, čo bude za ňou. Nepáčia sa mi prehry ani ich obdoby, ktoré sa zrejme budú už iba stupňovať. Bez možnosti výberu úrovne A alebo B. Ešte som chcela napísať rozhorčený článok o písomných maturitách, aby som zasa nebočila z radu. Ale vyplakávať sa na ramene niekomu kvôli tomu, že sa ma neopýtali, ako sa krstným menom volal William Shakespeare a nedali mi k tomu aj dve správne možnosti, sa mi momentálne nechce. Tak ma ukameňujte! Čert ber hárok s piktogramom pero aj s piktogramom krížik. Počkáme si na oveľa zrúteniahodnejšie príležitosti ako sfušovaná maturita a zrútime sa dôstojne.
Takže sobotná širokorodinná oslava. Sedíme teda na rohu (budúcnosť je jasná) s Marissou a Mimou, a Mima hovorí o právnikoch. Že by som mala vidieť chlapcov v oblekoch. Tak mám prísť. Najlepšie budúci týždeň. Ukáže mi bižutky, budúcich právnikov, krčmy a Deichmannovu novú kolekciu topánok.
Vravím, že jej závidím. Nie právo, ale všeobecne, že jej už je dobre.
A potom začne o Filipovi. Ako sa to celé... ehm... nepodarilo. A nie je jej vôbec tak dobre, ako som si myslela.
Štok v pohároch sa musí tváriť ako deci červeného vína dovrchu zaliate kolou, pravdaže. Ilustračný záber pre rodičov sediacich na opačnej strane stola. Kým hovoria, akí sú na nás nepriamo hrdí. Myslím, že si myslia svoje.
Fuj, už aj na rozlúčkovom večierku v 9.bé sme vedeli, že víno sa kolou iba kazí! Fuj, základná škola! Keby sa ma niekto opýtal na dve veci, ktoré by som si už v živote nechcela zopakovať, uviedla by som zédešku a opravák v autoškole. Jedno zbytočnejšie než druhé.
Moja mama – aktivistka (ktorú ale samozrejme nadovšetko ľúbim), ma naučila čítať ešte pred nástupom do školy. Asi chcela mať zo mňa nadané dieťa alebo niečo podobné. Namiesto toho ma skoro vrátili do škôlky za neschopnosť koncentrácie, pretože kým Kajka alebo Matúško prečítali prvý odstavec, ja som bola na konci článku a keď zaznelo „Alenka pokračuje!“ , Alenka nemala najmenšie tušenie, na ktorom slove druhej vety sme po pätnástich minútach slabikovania zastali.
Na druhom stupni to nebolo o nič lepšie.
„Nosí do školy knihy a nevhodné časopisy (rozumej Bravo! Girl) a keď ju upozorním gúla očami a papuluje,“ pamätám si ako dnes. Aj to, že som prišla domov a povedala som, že keby si teta súdružka bez vysokej školy občas nejakú knižku prečítala, vedela by, že v slovenčine sa občas používajú čiarky v súvetiach a mäkké ľ. A keby si raz nejaký nevhodný časopis aspoň prelistovala, dozvedela by sa napríklad, čo je to push – upka a na čo sa používa.
Zvykla hovorievať, že keby sa dnes mohli biť deti, už by z nás striekala krv... Vedela byť prosto tak rozkošne pedagogicky morbídna.
Nikdy viac! Základka mi vzala pol života (doslova 9 rokov), nervov a niekoľko párov papúč, čo mi ukradli.
Preto neznášam žiacke knižky, rodičovské združenia a plné čiary. Ale to iba btw, samozrejme.
Prečo má človek vždy po dvoch rundách chuť písať esemesky bývalým, by ma celkom zaujímalo. Alebo vôbec písať esemesky. Chtíč riešiť nedoriešené dofakané vzťahy, ktoré sa tvária, že sú úplne v pohode. Prečo nám bývalí volajú poväčšine iba vtedy, keď majú v sebe? Asi založím výskumný ústav.
Našťastie mám krízové centrum Džidži, ktorá mi vždy s láskou povie, že som sprostá trúba, ak toto ešte riešim. A ja jej vždy dám za pravdu. Tak som jej volala aj v sobotu. Lebo som to potrebovala počuť a mala som červené uši. Ešte som mohla zavolať Lukášovi, ale ten by mi to nepovedal tak kruto úprimne. Kedysi som mala ešte jedno krízové centrum, ktoré stále hovorilo o tom, ako raz zbalí sedem sliviek a a vykašle sa na školu. Keď to začal myslieť vážne, dobehla za mnou jeho mama, s „ak ho ty nepresvedčíš, tak nikto!“ a precenila ma. Lebo kým som si pripravovala srdcervúcu scénu s jemným nádychom hystérie, zbalil sedem sliviek a vykašľal sa na školu. Napísal mi esemesku z Tramtárie, že príde na Vianoce a nemám sa naňho hnevať za to, že nič nepovedal. Hnevala som sa. Kým mi došlo, že to bola najlepšia vec, akú mohol urobiť, prešli dva roky.
A tak do noci spomíname na nich, na všetkých chlapcov a chlapov, čo boli, sú alebo už nebudú, a je nám to ľúto. Hovoríme o nepodarenostiach a neukončenosti, pýtame sa, prečo niečo dopadlo, ako dopadlo, hádžeme do pohárov plátky citróna, zakrývame štok odporne ružovou malinovkou, kým opačná strana spieva a tiež spomína a hovorí o príchode eura.
Tancovať na stole budeme až po pôste a budeme sa tváriť, že nám je dobre.
Niekedy nechápem, prečo niektorí ľudia odišli. Ale horšie je nechápať, prečo nám vôbec prišli do cesty. Mali by mať v zadnom vrecku lístočky so znením: Neublíž mi, nikdy si to neodpustíš! alebo Ak sa dáme dokopy, dopadne to katastrofálne! alebo Nikdy ma nepusti, lebo to strašne oľutuješ!, ale to by bolo všetko také príšerne a naivne jednoduché a nebolo by prečo hádzať tupé pohľady a citróny do pohára. Nebolo by prečo mať ráno zvláštny pocit a nebolo by toľko príležitostí pýtať sa, či dobre už vážne bolo.
Možno bolo. Prišlo k nám, predstavilo sa, a my sme povedali, že čakáme, kým bude lepšie. Mohlo povedať, že bolo to najlepšie, čo nás stretlo, FCK...
s láskou venované Marisske
