Už viem, kde rastú motyky. Vždy som myslela, že v pivnici starej mamy sú odvečnosti a navečnosť.
Príde čas, kedy prestanem zháňať svetríky a topánky, a vrhnem sa na sadenice muškátov. Aby som bola celkom prvá, komu zakvitne balkón a ľudia by sa ma mohli pýtať, čo mám za odrodu. Či to mám zo Záhradkára , v ktorom sa stará mama vždy rozplýva nad begóniami. A vždy dodá, že sú isto prifarbené na obrázku.
Neviem, či mám rada muškáty.
Est – ce que les trains qui déraillent savent oú ils se dirigent?
Tak som vyrušila tetu za pultom. Jedla lístkovú šatôčku a mala vestu. Nečudujem sa. Musí jej tam byť zima, aj keď vonku je plus tridsať.
Hovorím, že potrebujem hnojivo pre kaktus , lebo vyzerá dosť zle a z kvetinárstva ma poslali sem.
„A čo ste mu spravili?“
Nič. Dvanásť rokov som sa oň starala a teraz sa zrejme chystá vyhynúť. No... starala ako starala.
Možno to ani nebola moja vina.
„Nepreliali ste ho?“
Úprimne, nepamätám si, kedy som ho naposledy polievala..
„Ja neviem. Ale zmenil farbu a asi sa aj zmenšil.“
„Tu vám už asi hnojivo nepomôže, ak zhnil alebo vyschol...“
Je to kaktus. Mal by prežiť v extrémnych podmienkach, teda aj pri mne!
Bol jediným živým organizmom, ktorý so mnou bez zbytočných rečí vydržal bez prestávky až dodnes, a zrejme sa to rozhodol vzdať. Možno to urobil už dávno predtým, a toto je už posledná fáza.
Sa stáva . Nielen pri kvetoch.
Vyhadzjem preto Gilberta Blythea do smetí a sľubujem si, že bol posledná vec, ktorej som dala meno. Potom sa ľahšie vyhadzuje. Odpusť, Gil .
Vyhodila som denník. Štvorzväzkový. Je čas na vyhadzovanie denníkov. Mám osobný selektačný týždeň. Je čas prestať si ich písať. Aby potom nebolo príliš ľahké hľadať príčiny všetkých spackaných udalostí v minulosti.
Vraj sa nám všetko zlé raz vráti. Viacnásobne. Sme došli ...
Je me suis promise de ne pas écrire de cela.
Už dávno neboli Sviatky krutosti a ne zabúdania . Sú častejšie ako Vianoce a sú menej pokrytecké. Menej sa zje, nakupuje sa menej harabúrd, a viac sa vyhadzuje. V škatuliach. Mažú sa čísla zo zoznamov, ľudia z myšlienok, a duše bývajú väčšinou rozbité. Treba si povysávať . Nie zamiesť!
Zamiesť pod koberec sa dajú malé či väčšie špinavé tajomstvá, ktoré komplikujú život predovšetkým v tej najúprimnejšej podobe, kedy pre niečie dobro dovolíme, aby prestali byť malými špinavými tajomstvami (v skutočnosti pre pokoj vlastnej duše, ale tvárme sa, že...).
Seulement dans ces derniers temps, les mots sortent tous seuls.
Rozhovor 1
Biba, január: Priznal sa.
Koniec bol na obzore rútiaci sa ako ľadovec v ešte studenšej vode.
Biba, február: Ste videli tú jeho s dvoma copmi? To kde ju splašil?
Dievčatko pri radiátore:Možno je vedúcou v indiánskom tábore a má to povinne.
Lils: Ale veď ty si ho poslala do čerta, tak čo teraz riešiš?
Biba: Vlastne nič. Len že mi vravel, aký má vyrovnaný vzťah a praje to aj mne.
Dievčatko pri radiátore: Tak si mu mala aj ty, nech sa mu s ňou po večeroch dobre lúšti sudoku a dovidopo.
Lils: Ja vždy v sobotu, keď vysávam, mám tiež dva copy.
Matúško: A čo je zlé na dievčatách s dvoma copmi?
Hromadný vraždiaci pohľad.
Lils: Ty jej nepomáhaš!
Matúško: Aha, jasné... Trúba je to, trúba, tá s dvoma copmi.
Je ne voudrai pas que tu reviennes.
Rozhovor 2
On: Neporozprávame sa?
Ona: Máme sa o čom?
On: Uvidíme.
Ona: Má význam to dookola riešiť?
On: Vždy robíš iba to, čo má význam?
Ona: Nie, ale vždy na to hnusne doplácam, ak si si nevšimol.
Niečo sa nezmestí ani do dialógov, ktoré vedieme sami so sebou. A tak je to dobre.
Je pense seulement á toi plus souvent que la vérité serait.
Je sais que „la vérité“ est trop relative.
Matkin to vedel už dávno. Viem, slušné dievčatá nečítajú Matkina, ale najskôr sa naučia nadávať od Ginsberga a potom sa už nie ako slušné dievčatá premiestnia.
Mala by som si vstúpiť do svedomia. Znie to, akoby to bol výťah s napoly narezaným lanom, kde sa zasekneme minimálne s masovým vrahom a máme viesť debaty len tak... o živote.
Nous n' avons pas voulu compliquer le monde. Au contaire, le rendre le plus simple a été notre volonté.
Budeme si ubližovať a odpúšťať možno do skončenia sveta, alebo aj potom. Kým niekto nezhasne a znovu neposvieti. Už na začiatku nám mali vypáliť obrovským horákom nad hlavu svätožiaru, aby sme sa naučili, čo nerobiť. Aby bolelo už na začiatku, nie až potom a ešte viac.
Nous avons voulu le feu, avec cela nous l' avons étteint farouchement.
Keď sa sype, tak sa sype. A skôr alebo neskôr spadne.Zákony fyziky a nás. Čím dlhšie držíme ruky na padajúcich skalách, tým je väčšia šanca, že o ne prídeme.
Každý môžeme na niečo čakať a mať si svojho Godota či Jericho. Potom plné vlasy a oči trosiek zo spadnutého.
Občas ktosi príde, pohrabe sa v prachu a opýta sa, či sa niečo nedalo zachrániť a povieme, že sme nič iné nerobili, iba sa o to pokúšali.
Potom začneme stavať odznova. Pozliepame, čo sa pozliepať dá, a držíme najsilnejšie, ako vieme, kým sa opäť neotrasieme v základoch a zrazu chceme robiť hrubé čiary, cez ktoré sa nepreskakuje, aby sme cez ne mohli ešte párkrát prejsť a párkrát sa ocitnúť v tých istých ruinách...
Certaines personnes devraient vivre avec leur propre mode d' emploi.
Tu veux plutôt posséder ce que tu ne peux pas avoir parce que tu es un homme.
Le jeu est terminé. Il faut apprendre á faire des linges épaisses et ne pas les sauter.
Peut-être une fois nous le comprendrons ensemble.
Prendre la réalité á mon insu...
