Tak som minulej tuhej zimy stratila Kaya. S jačákom ako posledná mexická hysterka z telenovely, ktorú pozerávala moja babička a dokázala pri nej naraz zjesť aj pol kila jabĺk a potom chodila celú noc na záchod, pretože ju odvodňovali, ako tvrdila.
Asociácia tej vreštiacej ženskej sa mi občas vracia a potvrdzuje, že zážitky z detstva človeka ovplyvňujú aj v dospelosti.
Oco ma však vždy učil, že krikom sa veci neriešia. Ani v afekte. Slovo afekt preto poznám od štyroch rokov, kedy som už mala byť veľká slečna a nemlátiť sa v škôlke.
Teória je jednoduchšia ako prax. A niektoré zážitky zrejme silnejšie ako výchova. A niektoré slečny sú v istých chvíľach viac zúfalé ako veľké.
Že je strašný hajzel, že mu to už nikdy neodpustím a nech sa ku mne viac nepribližuje, som kričala. Strašne nedospelo a neracionálne, v afekte, tak ako sa veci nikdy neriešia a oco by nebol na mňa hrdý.
Kay mi to do bodky a na počkanie splnil a jedného dňa si možno priznám, že to fakt ľutujem. Moja pozliepaná hrdosť (nie pýcha, pozor!) zatiaľ drží, hoci sa z nej občas kúsok odlomí ako z dvestoročnej omietky . Ako hovorí Slečna nebezpečná, FCK*.
Potom prišlo ešte miliónkrát prepáč a asi to myslel naozaj, lebo ja som povedala, že už som mu dávno prepáčila a možno som to tiež myslela úprimne...
Dodnes neviem, ešte počkám.
A bola to príšerná zima, keď odišiel, všade naokolo, taká, že Snehová Kráľovná sa mohla ísť skryť pred tým, čo sa dialo vo mne, aby nezamrzla.
Ale mohla som slobodne plakať, lebo v zime mi oči slzia samé od seba a či je dôvodom mráz alebo podrazy, efekt je zhruba ten istý.
Mama ma s tým však začala posielať na očné, vraj „prefukujú kanáliky“, lebo „nemôžeš mať také lišaje po tvári“ . Teda som s tým musela prestať, bojím sa totiž ihiel a klamstiev. Obidvoje bolí...
Musel sa zrejme vrátiť, aby som pochopila, že odchody Kayov nie sú to najhoršie na svete. S nimi sa človek skôr či (oveľa) neskôr vyrovná. Najťažšie sú ich návraty, keď už si myslíte, že najhoršie je za vami. Hahaha.
Potom treba podľa možnosti čo najrýchlejšie pochopiť,
že ľudia nie sú a už nikdy nebudú tí istí, čo predtým,
že nič zrazu nemôže byť a nebude ako predtým,
že poraziť niekoho neznamená byť vždy víťazom.
Lebo ľady sa niekedy netopia, iba praskajú. Pričasto mávame nohy mokré od rieky, do ktorej sa dvakrát nestúpa a je len otázkou času, kedy sa opäť ocitneme pod hladinou a nebude možné sa nadýchnuť.
Akokoľvek strašne nenávidím zimu, vždy som chcela mať polárneho soba, akého mala Gerda. Alebo sa nejakého aspoň naživo dotknúť, aby som vedela, či majú srsť naozaj mäkkú a jemnú, ako to vyzerá na obrázkoch.
Nikdy by mu nikto neublížil, ani kožušina by z neho nebola, a možno by som prestala zimu tak strašne nenávidieť. Netvrdím, že by som ju mala rada, iba by som ju v rebríčku najhnusnejších vecí sveta premiestnila z druhého na tretie miesto.
Neviem, či treba písať o zlých veciach. Lebo nech už o nich píšete kedykoľvek, stále sú to zlé veci.
Džidži hovorí, že nikdy nepíšem o niečom, čo bolí, ale chvíľu počkám (jedenásť mesiacov), preto ak o nich píšem, znamená to, že už sú minimálne v štádiu prebolievania.
Tiež hovorí, že ľudia by si mali odpúšťať a každý si zaslúži druhú šancu.
Hovorila to aj v jednu sobotu, medzitým ako plakala a vracala a ja som jej pri tom držala vlasy a zakrývala kríže ako správna kamarátka.
Potom mi došlo, že nie som ani správna, ani kamarátka, pretože keby som bola, už dávno by som jej povedala,
že PRIZNANIE NIE JE POĽAHČUJÚCA OKOLNOSŤ, pokiaľ sa niekto má tendenciu s niečím priznávať akosi pričasto,
že ten, pre ktorého sa takto doriadila, si namiesto jej milióntej druhej šance už dávno zaslúžil maximálne kopanec do zadku,
že ľútosť je pre niektorých ľudí pojem príliš neznámy,
že reči o tom, ako sa niekto ZMENÍ, ZMENÍ, ZMENÍ, PRISAHÁM , sú iba strašné drísty, drísty, drísty, prisahám.
Jasné, že som jej to nepovedala. Vždy hovorím: „Džidži, máš občiansky, vodičský (a na prvý raz, nie ako ja, čo sa predbieham cez plnú) a pod mojou strechou nebývaš, takže si rob, čo chceš!“
Ale vtedy som mala ešte chuť jej povedať, nech sa na seba pozrie a uvidí, čo z nej spravil, čo ona spravila zo seba kvôli nemu a že si zaslúži viac... Nevedela som, či si kamarátky hovoria škaredé veci, a tak som bola ticho.
Dala som jej moju gumku do vlasov a myslela, že budem sa budem cítiť lepšie.
„On nie je zlý chlapec, vieš?“ povedala a ďalej plakala a vracala, až som mala pocit, že ju tá vodka alebo toľké odpúšťanie zadusí.
Viem. Lebo ľudia sa nedelia na dobrých a zlých. Iba na tých, ktorí ublížia nám a na tých, ktorým skôr či neskôr ublížime my.
A potom si máme odpúšťať. Veď svet je len špinavá diera hriechov a ľudských omylov. A následného odpúšťania, všetci ich robíme, všetci klameme a podvádzame svojich známych, spíme s kamarátmi a kamarátkami svojich frajeriek a frajerov, a oni nám to v duchu lepšieho života na modrej planéte, kde denne umierajú africké deti na AIDS a slepé králiky na najnovší krémik proti vráskam, odpustia...
Odpustíme. Odpustíte. To slovo znie ako posledná rana do hlavy. Posledná guľka zo zásobníka .
A kto je bez viny, nech si len hodí... Raz sa tým oháňala aj jedna KUKUčka, čo mi šľohla článok a zavesila si ho na svoj slávny pseudonovinársky blog ešte slávnejšej pseudouniverzity a snažila sa ma najskôr presvedčiť, že „to strašná náhoda sa musela stať“. Začala o tých hádzajúcich skalách a ja som mala chuť jej povedať, že do nej ten šuter v pohode hodím, ak na mňa ešte raz vyjde s podobným alibizmom .
Ale ospravedlnila sa.
V poslednom čase má zrazu zvýšený počet ľudí tendenciu sa mi za niečo ospravedlňovať. Desivé je, že akosi nemám chuť im odpúšťať, už len preto, že sa to odo mňa automaticky očakáva. Už len preto, že čím viac sa snažíte vychádzať s nimi, tým viac si k vám dovolia.
Ale mala by som, viem. Veď Božie mlyny...
Len sa mi zdá, že niekedy robíme veci akoby proforma. Ospravedlňujeme (sa), odpúšťame, milujeme (sa), posielame hromadné vianočné a novoročné esemesky, bozkávame sa na ulici a po polnočnej, že veľa zdravia, šťastia, lásky, šťastia, lásky, lásky (a všetci vieme svoje), vedieme nútené rozhovory s ľuďmi, ktorí sú nám absolútne ukradnutí (presne tak, ako chceme viesť nenútené rozhovory s ľuďmi, ktorým sme absolútne ukradnutí my)
Mechanicky. Aby sme neboli najhoršími . V skutočnosti tí lepší nie sú.
Maru vrátila prstienok. Niečo sa stalo. Veľa zlých vecí aj ľuďom, o ktorých sme si mysleli, že ich už spolu čaká len dobré .
Udrel ju.
Ale keďže si všetci zaslúžime druhú šancu , udrel ju ešte párkrát.
Už vtedy v lete, keď sme hovorili, akí sú krásni spolu. Vyzerali byť takí šťastní. Spolu .
„Je vynucovaný sex hoci v trojročnom vzťahu znásilnením?“
„Nemyslíš vážne...“
Myslela.
A už viac netreba chudnúť do družičkovských šiat. Levanduľových.
Niektoré kapitoly si skrátka vyžadujú, aby sme ich s definitívnou platnosťou uzavreli. Len čím dlhšie ich nechávame otvorené, tým hlbšia je priepasť medzi neukončeným a neukončiteľným . Zradou je, že na to zväčša nedoplácame sami.
Katykin frajer jej našiel správy od Rudka. Opäť raz zostra (zbytočne) konfrontovaný s faktom, že existuje kategória bývalých, z ktorých sa človek nevyspí zo dňa na deň, ani z mesiaca na mesiac a občas ani dlho potom.
Ona opäť raz (ešte zbytočnejsšie) oboznámená s pravdou, že kde končí sranda, začína průser a neoplatí sa ísť až nadoraz tejto hranice.
„Ak so mnou nechceš byť, tak mi to povedz a rozíďme sa...“
Zostal. Lebo druhé šance...
Den Wald vor lauter Bäumen nicht sehen. Tak hovorieva Alenka B. a Alenka B. vždy vie, o čom točí. Nie je vždy všetko tak, ako sa zdá. Takmer nikdy. Ale veriť tomu môžeme. Kým nás tá pravda nezastihne kdesi na polceste nepripravených a buď nás zlomí, alebo naučí (ne)odpúšťať , alebo oboje.
Klub (ne)odpúšťajúcich má preto o stálych členov postarané. Starých členov K lubu ubližujúcich . A členstvo je v obidvoch sakra drahé.
Okrem smrti je to asi jediná potvrdená zákonitosť. Že si ubližujeme navzájom a potom stojíme v dlhokánskych radoch na odpúšťanie a desíme sa chvíle, keď nám niekto na druhej strane povie, že sa minulo...
Keď budem veľká, kúpim si soba, akého mala Gerda.
Venované...
