Všetci sme sa učili na písomku znestacionárneho magnetického poľa a jedli sme koláčiky z karu.
„Pozerajte!“ vykríkol ktosi.
„Ide koniec sveta!“
Nahrnuli sme sa k oknu, plné ústa tých karovýchkoláčov, čo Livka doniesla.
Dida prišla z vécka.
„čo saneučíte?“
„Ide vraj koniec sveta,“ povedala som.
„čiže nejdemepísať?“ opýtala sa.
„Ak si to švihne...“
„Daj si koláčik na cestu,“ povedal Filip.
„Ozaj, a to podľa čoho viete?“
„Nevidíš? Otvorí sa diera v nebi a odtiaľ daktovylezie a vezme nás,“ vysvetľoval.
„To aby sme sa stihli ešte najesť.“
Prišiel Miro.
„čo robíte?“
„Ide koniec sveta, tak čakáme,“ informovali sme ho.
„Fasa. A čo to jete?“
„Koláče z karu, daj si...“
.

.

.

.

.

.
