Nikto totiž presne nevie, čo sa odohráva v nás a v nich, keď sa zhasne. Zrejme nikto nemá odvahu zistiť to. Bolo by to miestami nevymazateľné z pamäti, a toho sa bojíme. Lebo občas ide z nepoznaného strach. Presne ako z domov pre bábiky, kde sa po nociach svieti v izbe číslo 13, lebo o zlom sa smie hovoriť iba tam. V trinástych komnatách zostáva to, na čo bolo jednoduchšie zabudnúť.
O niektorých skutočnostiach som sa rozhodla viac nehovoriť. Písať o nich ešte chvíľu chcem. O čom nedokážeme hovoriť, o tom mlčíme alebo píšeme. Je možné, že ani jedna možnosť nie je správna.
Nikdy som si nemyslela, že deliť čas na predtým a potom dá viac práce ako rozdeliť nepotrebnosti na povale. Iba málokedy sa dokážeme dobrovoľne vzdať hoci aj zbytočností, a nevieme si to celkom racionálne zdôvodniť. Preto nerada vyraďujem staré veci s ešte neradšej delím udalosti na predtým a potom , nech už sa stalo čokoľvek.
Kuči sedela v autobuse domov. Nebolo ešte celkom leto a neboli ešte ani broskyne v sieťkach, ani lieky na alergiu som vtedy nepotrebovala.
Nastúpil L. a sadol si k nej. Takmer tri roky a zostali kamaráti. Kuči to volá ofajč sveta . Bolo ticho. Cesta dlhšia ako nekonečná. Vždy, keď si ľudia nemajú viac čo povedať, je cesta v akomkoľvek dopravnom prostriedku (výťah nevynímajúc) príšerne dlhá.
„Chápeš to? Ani len na kecy o počasí sme sa nezmohli.“
„Bieda,“ vravím.
Pokrútila hlavou.
„Najväčšia bieda už bola. Toto je fáza po biede. Horšia ako tá predtým.“
Tak sa to ľudom stáva. Niekto sa potrebuje vykričať do zistení, že viac už nebude existovať téma na rozhovor, inému sa stačí z tých zistení vymlčať.
Aj to sa stáva, že čo začalo ako kde bolo, tam bolo , skončí ako treťotriedny horor bez pointy.
Vždy som hovorila, že by mali spolu pekné deti. Raz sme spolu v parku videli tatka, čo točil syna na kolotoči a hovoril „Samko, sit down!“ , a ja som povedala, že by bolo fajn mať bilingválne deti. Kučeravá sa len smiala, že pekné a bilingválne deti chce mať dnes každý a Samko z kolotoča džavotal po anglicky.
Potom to prišlo. Pili sme u mňa ríbezľový džús bez vodky a hovorili sme, že prídu aj horšie veci ako rozchod, a vtedy som si sľúbila, že už nikdy nebudem nahlas hovoriť o tom, čo by mohlo byť. Ale boli by to pekné deti.
Najhoršie je, že šťastie sa nedá chytiť na vrecúško mentolových cukríkov s pomarančovou príchuťou ľadu, a to, čo nemôžeme mať, chceme zvyčajne preto, že to nemôžeme mať. Kým pochopíme, že nedosiahnuteľnosť nie je dobrý dôvod chcenia, býva zvyčajne neskoro.
Na niektorých ľudí máme jednoducho špeciálnu slabosť, hoci si ju nezaslúžia. Lukášova teória o hajzlíkoch hovorí, že tým, ktorí nám ublížia najviac, najviac odpúšťame. Vraj to tak vždy bolo a navždy tak zostane. Lebo ublížiť nám vraj dokážu len ľudia, ktorí sú blízko. Príliš blízko pri nás. Ktorým pre niečo dovolíme, aby boli tak blízko.
„Premňa sa tvár, že sa nič nestalo, ale potom nepríď za mnou s revom,“ povedala mi vtedy Džidži.
Jasné, že som prišla.
„Lebo ti už ani telefón nezdvihnem.“
Zdvihla.
Občas nám trvá dlhšie, kým pochopíme, že ľudia sa len tak nemenia. Nie kvôli nám, nie z lásky, pre lásku či podobné malichernosti. A občas rozmýšľam, či máme vôbec právo chcieť od nich, aby sa zmenili. Niekto sa nikdy nenaučí skladať papierové loďky z novín, a niekto sa nikdy nenaučí existovať v monogamnom vzťahu, hoci by ste mu to radi uverili. Jedinou výhodou klamstiev totiž je, že sú také úžasne uveriteľné. Uveriteľnejšie než pravda. Neznamená to, že sme hlupáci. Asi len egoisti, keď chceme meniť ľudí a chceme za nich dávať ruky do ohňa. Aj obidve, kým ešte nehorí.
Tak sa raz naše krutokrehké vzťahy roztrieskajú na cimpr – campr a viac na nich nezostane krehké nič. Iba kruté. Tak je to. Sme príliš rozbiteľní. A občas máme po všetkom syndróm ementálu. Prázdni sme.
Po zime prišlo leto. Vždy v zime sme sa chodievali korčuľovať na klzisko a raz mi dieťa zo špeciálnej školy zdvihlo rukavicu. Držali sa za ruky a dieťa v modrej čiapke sa pustilo, aby sa po ňu zohlo a podalo mi ju. Ale to už bolo dávno. Strašne dávno. Dnes už sa všetko zdá byť tak strašne dávno.
Dnes už sú broskyne v sieťkach a ja mám lieky na alergiu. Sú za nami veci a ľudia, (s) ktorými sme žili.
Na poslednej opekačke sme hovorili o bodoch na prijímačkách. O budúcnosti, panebože. O rozhodnutiach. Znelo to akosi príliš zodpovedne. Zrazu má človek to, čo vždy chcel, a aj tak má pocit, že niečo tým stratil.
Ale hlúposti budeme zrejme robiť stále.
Chodiť s ľuďmi, s ktorými si nemáme čo povedať, a robiť tak natruc niekomu, komu je to celkom jedno.
Nechať za seba rozhodovať iných a nazývať to kompromisom vo vzťahu.
Nechať sebou manipulovať a nazývať to kompromisom vo vzťahu.
Vzdať sa vlastných ambícií kvôli niekomu, kto za to absolútne nestojí, a nazývať to kompromisom vo vzťahu.
Tváriť sa, že je všetko oukej a chcieť od ostatných, aby hrali s nami.
Niekedy pomenujeme problémy cudzím slovom, aby vyznievali dospelejšie a jednoduchšie sa tak vyriešili.
A viete, čo je na tom najhoršie? Že najväčšie kraviny robia tí, od ktorých ste to čakali najmenej a vy nemôžete urobiť ani povedať nič, pretože ste po prvé ich priatelia, a po druhé máte v živote minimálne rovnaký bodrel, a teda žiadne právo poučovať ich, čo majú alebo nemajú robiť. Zostáva vám iba sa o nich naďalej potichu báť.
Všetko dnes má zvláštnu príchuť. Ako malinový sirup. Pila som ho minulý týždeň asi po pätnástich rokoch. Nechýbal mi. Hoci maliny sú v princípe O.K. Ale zrejme som nikdy nemala rada malinový sirup. V opačnom prípade by mi niečo pripomínal. Škôlku alebo igelity pod plachtami na malých posteliach. A nič. Malinový sirup a kopec chémie v ňom, ale som posledná, ktorá môže robiť prednášky o zdravej životospráve.
Včera v noci bolo horúco a bola preplnená tridsaťtrojka. Zhodli sme sa na tom, že už nič viac nebude ako predtým a že to nie je zlé. Iba to bude iné. Kuči viedla prudkokamarátske rozhovory s L., Džidži robila rozhodnutia, a ja som pochopila rozdiel medzi krátkym a nekonečným. Krátke skončí raz. Definitívne. Dlhé hádam tiež raz skončí. Dvakrát, trikrát... A raz možno aj definitívne.
Špeciálne poďakovanie patrí pánovi Jánovi Kuskovi za možnosť fotiť pri vile.
