A bezbolestným, treba dodať. Krvou sa už dávno nepodpisuje, ani Rohatého kvôli tomu hľadať netreba.
Problém je, že k najjednoduchším veciam sa často uchyľujeme až potom, keď všetko skomplikujeme najviac, ako sa dá, a razom aj jednoduchosti začínajú byť zložité a príliš zväzujúce.
Ľudia prenechávajú svoje duše. Komukoľvek a čomukoľvek, ak už nie je na výber, ak už nejestvuje cesta späť ani dopredu. Aspoň tak hovoria nespočetné príbehy, po ktorých si deti v noci nechávajú rozsvietené, a boja sa, že už ráno sa zobudia bez vlastnej dušičky. Časom pochopia, že duše nám kradnú iba tí, ktorým to dovolíme. Zvyčajne smrteľníci, ktorých večer aj ráno dobrovoľne nachádzame vedľa seba.
Aj ja poznám príbeh. Možno je vymyslený. Možno sme aj Rohatému vymysleli rohy a chvost iba preto, aby zlo konečne dostalo konkrétnu podobu a aby sme ho vedeli jednoduchšie identifikovať. Akoby zlo nebolo súčasťou každého z nás presne ako dobro. Či už so svätožiarou alebo bez nej.
Nemá meno. Keby ho mala, ľudia by o nej začali hovoriť nahlas a chceli by ju nájsť. Má iba bieleho zajaca, s ktorým brázdi svet azda odvtedy, kým svet bol ešte miestom, kam sa oplatilo narodiť a medzi prvým nádychom a posledným zatvorením očí sa oplatilo vidieť a cítiť. Všeličo.
Vtedy ju mohli stretnúť. Na starých staniciach, kam vlaky vozia staronových ľudí. Tam, kde sa prelínajú svety, keď sa ľudia rozhodnú nevidieť rútiaci sa vlak a potknú ho vlastným telom. Vtedy s ňou odchádzajú. S Dievčinou s bielym zajacom nevedno kam.
(zrejme sú všetky Anny Kareniny predurčené čakať na koľajniciach tvárou k nebu.)
Ľudia vždy túžili po nesplniteľnom. Spolu so schopnosťou dýchať začali sme túžiť. Preto vždy, keď sa lámal deň, čakala v starej stanici na ďalšieho, kto príde vymeniť seba za vlastné chcenie, kto ďalší jej venuje dušu, len aby už zajtra bolo skutočnosťou to, čo ešte dnes bolo hriechom priať si.
Vždy sme boli egoisti. A od nepamäti sme príliš milovali. Nesprávnych ľudí. Ale nikdy sme nevedeli prehrávať a niesť prehry. Nikdy sme nechápali, že každé víťazstvo je len niečiou prehrou. Že každý víťaz má svojho porazeného. Ako má zima svoj posledný prvý jarný deň, kedy jar začíname len tušiť. Prestanú pukať pery od mrazu a tvár viac netreba skrývať do šálu.
Raz bude niekto rozprávať tento príbeh ako príbeh o zle. Príbeh o tej, čo kradne ľuďom duše. Pritom ich pokojne odovzdávame a urobili by sme to znova. Veľa chcieť ešte neznamená, že máme právo to mať.
V čiarach na dlani sú ľudia totiž napísaní dopredu. Ani horúcim železom si do nich nevtlačíme tých, čo tam nie sú.
Ona to vie. Vie aj, že ľudia z možností zmieriť sa so skutočnosťou alebo upísať dušu prirodzene volia tú druhú.
Včera kráčal oproti mne pár dobre oblečených tridsiatnikov. Pekná žena kričala na muža s kufríkom, ktorý kráčal vedľa nej :
„Ja som sa snažila sedem rokov!“
„A ja som sa nesnažil?“
„Nie!“
Veľmi by ma zaujímalo, či sú veci a vzťahy odsúdené na zánik už dopredu, alebo je ich zánik zvrátiteľný.
Azda keby sme včas pochopili, že deliť sa s niekým o posteľ a deliť sa s niekým o posteľ a sny, nie je to isté.
Kejt by menej plakala. Zakaždým, keď sa cítila neuveriteľne prázdna. Keď telo nechávala tam, odkiaľ jej duša utekala ako mačka, ktorú chcete pohladkať, a netuší, že to myslíte vcelku dobre.
Snaha ľudí dávno prestala zachraňovať.
Skoro ako keď dieťa učíte pekne písať. „Snaž sa rovno! Snaž sa v jednej úrovni, snaž sa nepodchádzať riadky! Snaž sa nerobiť kostrbaté!“ Ono sa snaží. Do chvíle, kým doňho neprestanete hustiť a kým ho prestanú zásobovať trápnymi prasiatkami v slovníčku, ktorými sa parádne znižuje ego. Vtedy mu dôjde, že snaha sa dá investovať aj inde. Keď niečo nešlo včera, nepôjde to ani zajtra či o rok.
(Prvý deň na strednej povedal náš profesor geografie, že okraje sú socialistický prežitok. Chceli sme mu postaviť bustu za ten výrok. Aj za to, že sme takmer deväť rokov ako blázni pichali kružidlá do zošitov a do zblbnutia rysovali okraje, lebo ... Lebo. Dodnes som neprišla na to, prečo vlastne. Ani na to, koľko stromov by sme ušetrili, keby sme písali aj za okraje. Vraj treba deti učiť mať vzťah k životnému prostrediu...)
Všetci máme nejaké zmluvy. Len ich uzatvárame potichu a nebadane. Napokon, aj tak sme len dočasní vlastníci duší a odovzdáme ich ubité a špinavé ako hrnčeky, ktoré nájdeme po búrke zabudnuté niekde na dvore. S menami vyrytými strašne hlboko, s prázdnymi miestami, ktoré sme chceli zaplniť.
(chľastom, sexom a dlhými rozhovormi o tom, že sme nad vecou)
Aj tak zostávajú prázdne. Po niekom.
Skúste v lete otvoriť okno a nechať rozsvietené. Začnú vám okolo lampy krúžiť nočné motýle, ktoré zostávajú celú noc. Do rána síce vyletia, ale nič to nemení na fakte, že tu boli.
Asi tak to chodí aj s nami. S niekým dokážeme len ťažko existovať, ale bez neho ešte ťažšie. Potom tancujeme a pijeme a míňame telefónne paušály na dlhé rozhovory o ničom. Hádžeme kamienky medzi koľajnice, hoci neveríme legendám a učíme sa chápať veci, a prijímať ich, aké sú. Napriek tomu, že sme realisti a pragmatici, napriek tomu, že minimálne za polovicu všetkého si môžeme sami, občas sa nenápadne obzeráme dozadu, či niekde tam, kde sa križujú koľajnice a smerujú do nekonečna, nezazrieme košík s bielym zajacom...
photo by me
hudba: soundtrack Kytice, skladba č.5
špeciálne poďakovanie:
Vierke, ako inak, za to, že sa nechala nahovoriť
a
Ďurimu M. za požičanie zajaca.
