Bola to krajina s tisíckami vlčíchmakov a ľudia sa tu nebáli svojich myšlienok. Ročné obdobia sa tu nestriedali. Iba boli. Sneh nechladil, ale hrial svojou belosťou, uprostred neho rástlatráva, a bociany si nazasnežených komínoch stavali hniezda.Nikdy neodlietali, keďže zima neprichádzala, ale stále bola. No nebola krutá a smutná akodnes. Vedľa zakvitnutej čerešne opadával javor a šuchotal svojimisuchými listami o jej ružové kvietky, pod nimi rástla púpavaa snežienky...
A keď tuniekto plakal, vždy pršalo. Ale ľudia plakali veľmi málo, pretože vždy po daždi išli za Chlapcom, čo strážil Dúhu, ktorý imvyfúkol pár farebných bublín šťastia a zas sa mohli usmievať.
A raz podaždi za Chlapcom na konci Dúhyprišlo Dievča s uhľovými vlasmi.
„Vyfúkni mi bublinu, nech som šťastná.“
Chlapec vzalsvoj bublifuk a vyfúkol jej farebné DieťaDúhy.
Dievča cestouspäť stretlo Chlapca so zlatými vlasmi.
„Ty budeš moješťastie,“ povedala mu a darovala mu bublinu.
Dlhé týždne siboli Chlapec so zlatými vlasmia Dievča s uhľovými vlasmi svojímšťastím.
Až jedného dňa stretol Chlapec so zlatými vlasmi Dievčinus gaštanovými vlasmi. A zrazu vedel, že veci sú inak.
„Chceš byťmojím šťastím?“ spýtal sa.
Dievča s gaštanovými vlasmi chvíľuváhalo, no napokon súhlasilo.
„Na, vezmi simoju bublinu,“ podal jej Dieťa Dúhy.
„Budem sao ňu starať,“ sľúbila.
Chlapec so zlatými vlasmi si uvedomil,že Dievča s uhľovými vlasmi užnikdy jeho šťastím nebude, nonechcel, aby trpelo.
„Kde máš mojubublinu?“ spýtalo sa ho raz Dievčas uhľovými vlasmi.
„Stratil somju,“ klamal.
Nikto si eštevtedy nevšimol, že púpavy začínajúpomaly odkvitať. A ony nikdy neodkvitali...
A jednej noci, keď mesiacu bolo vidno len krivý úsmev, udiali sa veci,ktoré toho zmenili oveľa viac, ako byktokoľvek predpokladal. Chlapec sozlatými vlasmi ublížil Dievčaťus uhľovými vlasmi tak veľmi, až sa za to začal nenávidieť.
A niktosi nevšimol, že sneh začal byť zo dňana deň studenší.
„Musím sa tis niečím priznať,“ začal.„Nestratil som tvoju bublinu, dal somju niekomu inému. Kto je mojím šťastím. A ona... praskla.“
„Naše Dieťa Dúhy sa rozplynulo? Ako si tomohol dopustiť?!“
„Prepáč, nechcel som ti ublížiť. Už nikdy nebudem tvojím šťastím.“
A niktosi vtedy nevšimol, že čerešňa odkvitlaa listy zo stromov dávno všetky opadali.
Vtedy prišla strašná búrka. Pršalo celé dnia noci. To Dievča s uhľovýmivlasmi plakalo.
Chlapecso zlatými vlasmi však zrazu vedel,že ak nemá svoju bublinu, nemôže byť šťastný, a bez nej ani Dievča s gaštanovými vlasmi nemôže byťjeho šťastím. Nuž šiel za Chlapcom nakonci Dúhy, aby mu vyfúkol Dieťa Dúhy.
„Ty si malsvoju bublinu šťastia, a nechal si ju prasknúť vo vlastných rukách. Nemôžem ti pomôcť.“
A niktosi vtedy nevšimol, že bociany začaliodlietať. A ony predsa nikdyneodlietali.
Chlapec so zlatými vlasmi šiel za Dievčaťom s uhľovými vlasmi.“
„Odpusť, ažteraz som pochopil, že ty si mojímšťastím. A nikto iný ním nemôže byť. Chceš sa ním stať ešte raz?“
Dievča s uhľovými vlasmi pokrútilohlavou.
„Už nemáme našeDieťa Dúhy, ty si ho zničil, a už mi ho nemôžeš vrátiť. Naše šťastie je navždy v nenávratne.“
Vtedy zasa pršalo. Tentoraz plakal Chlapec so zlatými vlasmia nikto si vtedy nevšimol, že Dúhazačína pomaly blednúť.
Ešte i Dievča s gaštanovými vlasmi šlo za Chlapcom, čo stráži Dúhu.
„Vyfúkni mi bublinu,nech som zasa šťastná,“ prosila.
„Zničila si šťastie niekomu inému, akochceš byť sama šťastná? Ukradla si Dieťa Dúhy Dievčaťu s uhľovými vlasmi, nemôžem ti vyfúknuť ďalšie,“ povedaljej.
A niktosi nevšimol, že ľudia sa pomaly začínajú báťsvojich myšlienok.
Opäť prišla silná búrka. Teraz plakalo aj Dievča s gaštanovými vlasmi.
Zrazu už nikto nevedel nájsť svoje šťastie.
A niktosi vtedy nevšimol, že Dúha celkom zmizla. A chlapec,čo ju strážil, spolu s ňou. Odvtedy prší skoro každý deň. Oblaky sa kopia čoraz hustejšie a vždypredznačujú dážď.
Chlapec so zlatými vlasmi dodnes hľadá Chlapca, čo strážil Dúhu, aby mu vyfúkol bublinu šťastia, ktorú bymohol vrátiť Dievčaťu s uhľovýmivlasmi, no po ňom akoby sa zľahla zem.
Dievča s gaštanovými vlasmi odišloďaleko z tejto upršanej krajiny a Dievčas uhľovými vlasmi občas vídaChlapca so zlatými vlasmi, ako sapýta ľudí, či niekde nevideli Chlapca, čostrážieval Dúhu, no nedokážu sipozrieť do očí.
Iba občas, keď sa oblaky po daždi na chvíľu rozostúpiaa niekto prestane plakať, zazrieme v diaľke Dúhu i Chlapca, čo justráži. No kým k nemu prídeme, aby nám vyfúkol Dieťa Dúhy, spolu s ňou sa nám stratia pred očami.A potom, o malú chvíľu začne zasa pršať, pretože niekto sa znovurozplače...
Tu kdesi končí tento príbeh. Nie je torozprávka, Chlapec, čo stráži Dúhuskutočne existuje. Len odvtedy, akosi ľudia prestali vážiť jeho bubliny a zahrávalisa s vlastným šťastím, nikto nevie kde. Možno ho raz celkom nečakane zazriete. Bude vyfukovať Deti Dúhy, a vtedy, kým vásnezbadá, chyťte si jedno a dávajte naň veľký, obrovský pozor, aby toho mračnáuž nemuseli toľko predznamenávať...
(s láskou venujem Lucke)
