Kráčame cintorínom. Zapáliť sviečky. Tráva je akási mokrá, nie od dažďa, ale od rosy, čo večer padla. Babička nevzala zápalky. Rozmýšľam, či vytiahnuť zapaľovač z kabelky. Bude mi síce naveky odňatý štatút dobrého decka, ale raz to muselo prísť.
Podávam ho mame, nech zapáli, a nech mi ho len pekne vráti, taký zapaľovač sa vám môže zísť kedykoľvek.
„To je vaša dievka taká veľká?“
Zdravia nás ľudia, ktorí sa zmenili tak, ako ja som vyrástla, alebo sa o to len snažím.
Prechádzam okolo hrobov, ktoré tu ešte naposledy neboli, akosi príliš si uvedomujem beh času a vôňu hnijúceho lístia. Je jeseň...
„Zakaš sa, kríže ti vidno, prechladneš,“ vraví mi mama a ja ako tradične prikývnem.
Napráva mi vlasy, niekedy mám pocit, že ich v pôrodnici učia základné pravidlá puntičkárstva a dostávajú k tomu aj pracovný zošit. A ešte ich učia telefonovať nám vždy v najnevhodnejšej chvíli a šesťkrát.
„Teraz sa zase začali nosiť úzke,“ vraví tete a pozerá mi na nohy. „V živote nechcela nosiť mrkváče, vždy len široké sme kupovali, a teraz už len úzke nosí.“
„To sa stále mení, preto netreba toho toľko kupovať,“ zhodnotí teta, veď koniec – koncov pred štyridsiatimi rokmi si ľudia v pohode vystačili s jednými tesilkami , ktoré sa dedili ako korunovačné klenoty. Aj o čižmách, čo nosili sedem rokov, som si už vypočula elégie.
Babi napráva kahanec.
„Ako si to tam dala?“ obracia sa na mamu a presúva ho o päť centimetrov dopredu. Teraz už je na správnom mieste. V duchu sa napoly škodoradostne usmievam, a máš to, mami ...
Pália lístie. Kúdole dymu, aké si pamätám, keď nás na prvouke učili, čo sa robí v jeseni. Oberá sa úroda a lístie sa páli. Aj marhuľovica, len to nás neučili a ujovi Števovi toho roku nerodila marhuľa. Večná škoda.
Tetušky na ulici.
„Som si dala trvalú a potom vodovú,“ začujem v rozhovore medzi zvukom zvonov cestou do kostola.
Ten je skoro prázdny. Spieva sa Ave Mária po každom desiatku a znie to falošne, a ja sa usmievam, lebo viem, že niektoré veci sa nikdy nezmenia, a to ma zrazu neskutočne upokojuje. Kostolík sa mi zdá byť menší ako kedykoľvek predtým, cítiť staré drevo a počuť mlčať sochy. Ako kedykoľvek predtým a potom, keď sem prídem. Existuje nemeniteľnosť.
Tetky sa posúvajú v laviciach, jednu dusí kašeľ, a rýchlo hlce hašlerky, aby nebolo počuť.
Babička do mňa štuchá. Nový pán farár. Mladý a feši. Najkrajší chlapi sú buď v seminári, alebo učia matiku či podobné pavedy.
Kázeň nebola dlhá, no pamätám si. O bolesti.
Trasie ma od zimy, keď vychádzame, to mám za tie kríže , počujem starú mamu, ktorá predbieha moju mamu v poučovaní a medzitým zhodnotí maminu farbu vlasov. Je príliš svetlá tentoraz. Mama prikývne a ja vidím toto prikývnutie z princípu, len ona si myslí, že nie. A mám dobrý pocit. Že niektoré veci sa prosto nemenia.
Stará mama má šedivšie vlasy.
„Prídeš mi ich nafarbiť,“ začesáva si ich rukou dozadu a hovorí čosi o tom, kde majú farbu po 89 v akcii.
V zime aj tak nosí čiapky...
