Približoval sa k tomuto bizarnému lunaparku a v rukách niesol dve škatule. Jedna bola niekoľkokrát prelepená lepiacou páskou a niesla nápis Už To nebolí. Na tej druhej, na prvý pohľad väčšej i ťažšej bolo rovnakou čiernou fixkou napísané BOLí TO. Pevnejšie zovrel špagáty na škatuliach, a vydal sa v ústrety starým harmonikovým šansónom, ktoré zneli čoraz hlasnejšie.
Za nízkym stolíkom krčila sa Túžba a udivene obracala karty.
„Chcem jeden lístok,“ povedal jej drzo.
„ľudia by toho toľko chceli...,“ povedala bez toho, aby čo i len zdvihla hlavu od kariet. Podišiel bližšie k ohňu, ktorý vedľa nej horel, a vystrel ruky.
„Pozor, aby si sa nespálil. Tu pri mne sa dá ľahko zhorieť.“
„Ten lístok.“
Podala mu vstupenku do lunaparku a zmietla karty so zvláštnymi obrázkami do ohňa. „Tak veľa šťastia...“
O pár krokov ďalej stála Vina so sklonenou hlavou a pred ňou kopa kameňov s nápisom Hoď!
„mám do teba hádzať kamene?“ spýtal sa nechápavo.
„Ak trafíš čo i len jedným, vyhráš prvú cenu.“
„A čo ak ti ublížim?“ vzal jeden zo zeme.
„Ak si bez viny, môžeš ma hoci aj ukameňovať.“
Rozpačito položil kameň späť.
„A nekrič tak,“ povedala ukazujúc na spiacu ženu. „Zobudíš ju. Starú Krivdu treba nechať spať.
„Prepáč,“ povedal a pobral sa ďalej.
Zastavil pri najbližšom stánku s občerstvením a cukrovou vatou a hľadal peniaze.
„Dáš si niečo?“ spýtal sa ho pán Zúfalstvo, majiteľ. „Máme úžasné víno Utopžiaľ, ročník dávno pred večnosťou.“
Prikývol. K pultu zrazu prikráčala slečna Priateľstvo, dcéra pána Zúfalstva.
„Ale čože taká smutná tvár?“ spýtala sa so širokým úsmevom.
„Nemám sa prečo usmievať,“ povedal skleslo.
„Neboj sa, moja, dá si trochu Utopžiaľu a spokojne pôjde ďalej. Idem dozadu po fľašu, zdá sa, že tu už sa všetok minul.“
Dievčina vybrala poháre. „Na účet podniku, si miliónty zákazník,“ hlasno sa zasmiala.
„Už dlho tu pracuješ?“
„Pomáham otcovi, odkedy si pamätám. Hovorí, že by to tu bezo mňa nebolo ono... Vieš, nech do hociktorej krčmy na svete vstupuješ, vždy to robíš s pocitom, že niekde v kúte nájdeš sedieť kamaráta. A či už popíjate Utopžiaľ, alebo Rozdajradosť, je to jedno“
Keď dopil, padol súmrak. Rozlúčil sa s majiteľom i jeho dcérou.
O veľkú farebnú stojatú dosku neďaleko bola priviazaná Láska so zaviazanými očami a blázon Bolesť do nej hádzal nože, ktoré sa s prenikavým zvukom zabodávali do dreva i do nej. Okolostojaci sa mlčky prizerali tomuto desivému divadielku.
„Veď ju zabije!“ skríkol vystrašene.
Pohŕdavo naňho pozrela žiarlivosť, ktorá stála celkom vpredu a spokojne sa usmievala.
„Je slepá aj hluchá... A nikdy nezomrie. Vieš, koľko dýk ju už dorezalo?“
„Je to stále o tom istom,“ zamiešal sa do rozhovoru Smútok. „Stále rovnaké. Už ma to prestáva baviť.“
Znechutený obrazom, ktorý sa mu naskytol, putoval ďalej.
Nenávisť s Pomstou rozmotávali klbko Intríg a vášnivo o niečom diskutovali. Radšej ich obišiel, nechcel rušiť.
Okolo neho zrazu rýchlosťou blesku prebehol šťastie. Bol maličký a útly, ani do tváre mu poriadne nevidel. Stratil sa mu v tme skôr, než si stihol uvedomiť, čo videl. Vlastne už ani poriadne nevidel na cestu. Svetlá zostali za ním, no vracať sa nechcel. Tma bola čoraz hustejšia, a on sa začínal báť. Skutočne báť. Kdesi v polovičke zazrel starý ošarpaný Dom hrôzy s blikajúcou žiarovkou, odkiaľ sa naňho vyrútil Strach s nepredstaviteľným krikom. Uskočil nabok.
„čoho sa ľakáš? Ja vládnem iba vašim preludom a nepoznanému. Ozaj, Obavu si niekde nestretol? Boli sme dohodnutí na deviatu.“
Bledý ako stena pokrútil hlavou.
„No nič, idem ju pohľadať, a ty choď za Nádejou, dá ti nejaké svetlo na cestu, nemôžeš blúdiť v tejto tme.“
„Kde ju nájdem?“ opýtal sa nesmelo.
„Neviem, keď uvidíš svetlo, tak kráčaj rovno za ním.“
Opäť skontroloval, či nesie obe škatule a v diaľke skutočne uvidel drobné svetielko.
Pod košatým stromom sedela Nádej a zapaľovala stovky malých kahančekov, väčších sviec i fakieľ.
„Som rád, že som ťa našiel,“ s úľavou si vydýchol.
„Snáď to nebolo až také ťažké. Som tu stále. Od začiatku až po koniec sveta. A ešte aj potom. A zapaľujem svetielka“
„A čo ak niektoré z nich zhasne?“
„Zapálim ho znovu, a potom znovu, až kým sa to dá. Do definitívneho vyhasnutia... Tu máš, zober si, nech nezablúdiš,“ podala mu horiacu fakľu.
Poďakoval, a zrazu si uvedomil, že hudba sa mu začína vzďaľovať, že krik malých i väčších Udalostí, voziacich sa na kolotočoch, už nie je taký prenikavý, že v diaľke už nikoho nevidí, ani nič nepočuje.
„Choď, len choď,“ posmelila ho nádej. A on išiel, až prišiel k starene fajčiacej hrubú kubánsku cigaru, ktorej z úst vychádzali obláčiky dymu.
„Tvoj lístok, mladý muž, tu sa púť končí.“
Položil škatule na zem a z vreciek vylovil pokrčenú vstupenku.
„Nevieš, kde trčí čas? Zasa mešká. Sadni si zatiaľ, počkáme ho.“
A tak mlčky čakali spolu. Jej cigara akoby bola nekonečná, dlhé hodiny vychádzal z jej úst dym, až k nim napokon celá udýchaná pribehla Večnosť.
„Smrť! Smrť, nesiem ti odkaz od času. Nepríde, dnes ešte nie.“
Starena opäť unavene vyfúkla dym. „To sa dalo čakať...“ Otvorila škatule a obsah z Bolí to presypala do Už to nebolí.
„Vráť sa,“ povedala a podala mu ju.
V tej chvíli sa strhla búrka a dážď celkom rozmočil písmená na škatuli Už to nebolí.
Otvoril oči. Zobudil sa v nemocničnej izbe. Miška sedela vedľa neho vyčerpaná a uplakaná. Ničomu nerozumel. Pozrel na ňu a ona sa rozplakala ešte viac. Vstala zo stoličky a s krikom vybehla z izby. „Prebral sa, on sa prebral!“...
