Kupovala som si kyticu tulipánov. Na to, že sa blížil marec, mohli byť aj lacnejšie. Ale rozhodla som sa vyhlásiť vojnu tohtoročnej zime, a hoci som sa bála, či mi cestou domov nezamrznú, predstava mojej osobnej jari sa mi celkom pozdávala.
„Hviezda, ahoj!“ ozvalo sa odkiaľsi spoza mňa. „Si zo dňa na deň namyslenejšia, keď už ani známych nezdravíš!“
Pán Suverén osobne. A taký pekný deň to mohol byť.
„Sorry, nevzala som si kontaktné šošovky, slzia mi oči v tejto zime.“ (alebo nepodstatné si nevšímam)
„To je teda fakt bieda, “ skonštatoval zrejme vrcholnou frázou z jeho terminologického slovníka. Nieže by som mala niečo proti nafúkaným a arogantným ľudom, ktorých ego sa zakladá na slovách JA a úžASný, ale keby nechodil s Majkou, nikdy by som ho nevzala na milosť.
„Kto oslavuje?“ spýtal sa pri pohľade na tulipány.
„Nikto, chcela som si len urobiť radosť. Takže asi ja, keď to tak vezmeš.“
„To si si mohla radšej kúpiť fľašu fernetu, tá by ti spravila väčšiu radosť.“
Zasmiala som sa falošným smiechom číslo tri, číslo dva si nechávam pre vtipy, ktorým nerozumiem, a číslo jedna pre vtipy, ktorým rozumiem, ale nezdajú sa mi byť smiešne, ibaže z akejsi spolupatričnosti s ich rozprávačom sa na nich smejem.
„Vidíš, to mi nenapadlo. Nabudúce.“
Ešte som si musela vypočuť príbeh o tom, ako boli naposledy s chalanmi na chate, a čím viac pil, tým viac sa cítil byť triezvy. Každá skúsenosť je predsa poučná.
„A ty čo máš nové?“ Myslela som, že zaujatý svojimi bájkami sa k tomu už nedostane. Tak som sa pomýlila. „Máš dáku novú farbu vlasov, nie?“
„Tú už mám dlho... Ale bežím, lebo mi zamrznú tie kvety.“ (dosť bolo zdvorilosti, treba utekať)
„Ideš týmto smerom? Ja tiež, pôjdem chvíľu s tebou.“
Tak nič. „Milujme tých, ktorých nik nemiluje.“ Kto to povedal? Tieto mottá sú inak pekné, len sa ťažko aplikujú v praxi.
„To ešte nerastie v záhrade, však?“ tváril sa ako člen Klubu záhradkárov, ktorého neuveriteľne fascinovali moje tulipány.
„Možno pri dvanástich mesiačikoch by si zohnal také, čo rastú zo snehu. Vieš, Maruška a jahody a fialky... Ozaj, Majka sa má ako, dávno som ju nevidela.“
Chvíľu mlčal. „Asi dobre. Totiž, my sme sa rozišli. Minulý týždeň...“
Nemohla som sa ubrániť ironickým myšlienkam.
„To mi je ľúto.“ (klamárka!!!!!!!!!!! už by si mala nos ako Pinokio!)
„Vieš, myslel som si, že je všetko v poriadku, a ona mi zrazu zničohonič povie, že je koniec.“
(čím to asi tak bude? žeby nejaké osvietenie z vyšších sfér?)
„To sa občas stáva.“
„Mám pocit, že to nezvládnem... bez nej.“
Všimla som si, že sa mu trasie sánka. Silno stisol pery. Zneistela som, no nič som nepovedala.
„Proste, ja neviem, čo budem robiť.“ (piť a zasa piť?)
Tvár mu sčervenela a zaslzili mu oči. Chcela som si myslieť, že je to z vetra, ale keďže neslzili mne, zaujala som definitívne stanovisko: plakal. A mňa to úplne vyviedlo z rovnováhy.
„No tak, nesmieš to brať tak tragicky. Občas to jednoducho nevyjde, a je lepšie vrátiť sa z kratšej cesty.“ (väčšie klišé už v repertoári nebolo?)
Prechádzali sme cez detský park, keď si sadol na lavičku a začal rozprávať.
(výborne! prečo ja?) Snáď sa mi to po odmyslení sarkastických poznámok bude rátať po smrti, pretože som si sadla vedľa neho a počúvala. Viem, milujme tých, ktorých nik nemiluje...
Vypočula som si strastiplný príbeh o tom, ako sa Majka od niekoho dozvedela, že sa na jednej akcii až príliš srdečne správal k istej dievčine, s čím on samozrejme nič nemal, iba si to niekto vymyslel, a jemu, chúďatku, už nikto neverí... Podrobnosti nie sú dôležité, a Majka má na to pravdaže iný názor, a fotky v mailovej schránke, no po polhodine vytrvalého plaču a balíčku papierových vreckoviek mi ho začalo byť normálne ľudsky ľúto. Plakal ako malé dieťa, a stále dookola opakoval, že bez nej nedokáže žiť. Za tým jeho neuveriteľným kamenným sebavedomím sa ukrývalo to najkrehkejšie sklo, do ktorého stačilo ťuknúť, a rozbilo sa na cimpr-campr. Napadla mi vtedy básnička od Kamila Peteraja: „Mal som s tebou jeden nepokojný spánok,
plakala si, až mi tieklo do topánok.“,
alebo ešte výstižnejšia pieseň od Elánu: „Keď muži plačú, je to zlé...“
Neviem, či v prípade pána Suveréna to bolo až také zlé, pretože keď som ho minule stretla na jednej diskotéke, balil nejakú blondínku.
„čau, hviezda. Zase máš novú farbu vlasov?“
„Nie, to je stále tá istá.“ (buď som chameleón, alebo on točí nejakú reklamu pre Wellu)
Akoby sa nechumelilo. Dievčatá budú naďalej dostávať bábiky a chlapci vraždiacich bojovníkov z filmov, a raz, celkom nebadane si niekto všimne, že nie je všetko celkom tak, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Plačú. Aj tí, o ktorých by to nikto nepovedal. Alebo len výnimka potvrdzuje pravidlo? Nemyslím si. Tulipány mi uvädli vo váze. Asi ešte nebol čas na jar...
