Ako sa vyrába tma

„Peťo, a vy patríte pod mestskú časť?“
„Nie, my sme dedinská časť. U nás keď si chceš zavolať z T-mobilu, musíš ísť minimálne do záchodu.“
A tak sa dal do mletia. Zistil však, že niečo nie je v poriadku. Valčeky sa mu krútili do opačnej strany. Pomocou kladiva a klincov sa pokúsil opraviť vzniknutú závadu.
„Potom to začalo iskriť, tak som vytiahol kábel a dedinu som odpojil od prúdu. Ale vieš čo? Vždy som chcel vedieť urobiť väčšiu tmu, ako je tá, ktorá sa urobí sama. Len ma pri tom skoro zabilo.“

A tak bola tma. Myslela by som na všeličo, len nie na to, že v neďalekej „dedinskej časti“ si Peťo chce pomlieť jablká. Na mušt. Koľko veľkých vecí človek občas celkom neúmyselne spôsobí...

Klárka sa zrútila zo schodov. Preplakala celý deň. Nie kvôli vyvrtnutému členku, ale kvôli množstvu iných dôvodov, na ktoré sa jej nikto nepýtal, pretože pád zo schodov je celkom dobré alibi na párhodinový plač.
A tak v tej tme pozorovala, ako zasnežuje jablká, ktoré to akosi nestihli. Dozreli, ale asi nechápu prečo vlastne, keďže o tom museli uvažovať pod vrstvou snehu.

Na druhý deň mi Kika poslala fotky. Sedela pri počítači, keď všetko zhaslo. Zostala sedieť na mieste a čakala, kým sa opäť rozsvieti. Vtom si všimla, že vonku sneží. Na dvore jabloň s dvoma jablkami. A tak fotila. V tme chodila okolo stromu a blýskala, až vyšiel sused.
„Čo robíš?“
„Fotím dve zasnežené jablká.“
O chvíľu už boli dvaja, ktorí stáli pod stromom a fotili dve zasnežené jablká.

Je to celkom obyčajný príbeh o tom, čo všetko si človek neuvedomuje, alebo o tom, čo by sme nevideli, keby Peťo neurobil tmu...