Ako som stretla Ľudí

1.Babičky
Jednej sa tak neskutočne triasli ruky, že nám bola ochotná zveriť celú jej peňaženku, aby sme si odtiaľ vytiahli, koľko potrebujeme...

Ďalšia, ktorá vyzerala ako z rozprávky, niesla sušené „dušičkové“ slamienky. Mala šatku s veľkými kvetmi okolo hlavy a mnohovrstvovú sukňu, spod ktorej vytiahla zauzlenú vreckovku s peniazmi...

Ďalšia nám hovorí: „Jój, dievčatká, ja budem mať dôchodok až v pondelok, ale počkajte, dám vám aspoň dvadsať korún. Hádam mi ešte ostane na autobus...“

2.Robotníci
„Fero, hybaj sem, pastelku si kúp,“ kričí jeden v monterkovej kombinéze špinavej od farby na ďalšieho.
„Čo zase? Na psíky zbierajú?“
„Nie, toto je pre slepých...“
„Pre slepých psov? No tak to im dačo už len dáme...“
Nato sa pridá ďalší s lopatou v ruke:
„To na tie psy, čo ľudí spod snehu vyťahujú, keď lavína padne?“

3.študenti
Okrem toho, že sa nám ušlo pár pozvaní na čaj a všeličo iné, zastavovali nás aj sami. Nie je pravda, že míňame všetky peniaze iba na chlast a cigarety. To ako na obhajobu.
Podarilo sa mi tresnúť:
„Prispeješ tak na nevidiacich a slepých (namiesto nevidiacich a slabozrakých).“
„A pajda bude stačiť? Aby sa ušlo aj slepým, aj nevidiacim...“

4. Tí, čo dali aj posledné. A nebolo ich málo.
Jedna pani s dcérou otvorila peňaženku a doslova nám vysypala jej obsah.
„Nie je toho veľa, ale snáď im to pomôže...“

„Mám iba posledných sto korún v peňaženke.“
„Nechajte, aj tak ďakujeme za ochotu...“
„Alebo viete čo? Zoberte si ich, sú aj biednejší ako my.“

Skláňam sa.

Čo dodať? Nie sme až taký sebecký národ...