Bežnosti

Sedím v autobuse a rozmýšľam. Odkedy mám empétrojku, nezvyknem rozmýšľať, nepočujem si totiž vlastné myšlienky a tak je mi dobre. Aspoň v poslednom čase. Dnes večer som ju nemala. Až som sa bála nastúpiť, pochopte, tridsať minút je predsa len príliš veľa na neuvažovanie a štreka príliš dlhá vyhnúť sa vlastným myšlienkam.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (19)

Sadám si k oknu, možno sa mi podarí zazrieť ovečky, aj pár sivočiernych som už párkrát videla.
Vo dverách sa zjavila igelitka s obrázkom očividne už neexistujúcich vysúvacích cukríkov P.E.Z. Skoro dvadsať korún stáli niekedy. Strašný boom. Zvieracie hlavy, ktorým z úst vypadávali cukríky a decko v reklame sa vytešovalo radosťou charakteristickou len pre tie superšťastné nadabované decká z reklamy. No o inom som chcela.

Majiteľ igelitky si kupuje lístok. Šedá šiltovka, reklamné tričko a žilnaté ruky. Zo šichty. Nie jeden. Za ním ďalší. Zo šichty. Ruksak, čo raz dával operátor ako bonus k dnes už celkom šitnému telefónu, ale vtedy sme z neho boli, celá 6.bé, pokakaní , lebo v 6.bé sme ešte mobily nemali a o farebných sme vedeli maximálne to, že raz isto dorazia aj k nám.

„Padla?“ pýta sa jeden.
Robotnícky autobus. Bežnosti. Človek si nenavyberá.
Ráno sú ich rady na rožky. A rybí šalát. V montérkach štŕkajúce kľúče, cigarety a dokrkvané bankovky. Preplnené autobusy držiacich sa mozoľov. Nočné smeny a prázdne Marsky (dlhé).
Človek si nenavyberá. Treska a šesť rožkov, fašírka v papierovej servítke.

„ Dneska sa už každý bojí o robotu. Ak sa ti nepáči, môžeš ísť!“ začujem útržky. „Minule nám štyri mesiace nedali výplaty! Doma tri deti, žena na materskej, no kde pôjdem?“
Proti vetru sa cikať nedá, to je pravda. A otvárať si ústa znamená byť kacírom. A z odvahy sa človek nenaje, tiež pravda.

A tak sú tu. Držia hubu a krok. V radoch na kapustovú polievku v staničnom bufete, na zastávkach autobusov, vo vlakoch. Sú nimi naši otcovia, boli nimi starí otcovia, budú nimi otcovia našich detí a napriek stúpajúcemu trendu študovanosti, budú aj po nás. Obdivujem ich. Kategóriu „vlastnými rukami“.

Jeden môj známy chcel nechať výšku. Plakala mama, rumázgala frajerka (šak dobrý inžinier neni zlý), len otec mu povedal, aby išiel, skúsil a uvidel .
Mladý odišiel pracovať (rozumej makať ) na stavbu. Išiel, skúsil, uvidel a po troch mesiacoch sa vrátil. S celkom prozaickým argumentom, že „sa bude radšej učiť.“
O to viac ich obdivujem. Quassimodov, čo odchádzajú skrivení, občas viac či menej zmrzačení do dôchodku a potom šetria na kosmodisk či na truhlu, na ktorú odkladali z mizerného platu.

A deti sa už na prvouke učia, že každé povolanie je krásne... Isteže. Len niektoré viac a iné...menej.