Môj Paríž

Vždy som im závidela. Bielu penu, ktorá však nebola vo fontáne a netvorila sa na želanie. Tá po nich zostala vždy, keď mestskí policajti kričali niečo v duchu, aby si šli tú špinu umývať domov.

Potom mi niekto vysvetlil, že ich domov v dávnych rozprávkach im niekto vzal.

Cigánčatá v zime jedia sneh ako šľahačku. Všetci sme občas jedli sneh. A Horkýže raz zaspievali, aby sme ten žltý sneh nejedli...

Cigánčatá jedia psov. Nik mi to nevysvetlil, nik o tom nespieval.

Nesiem si šaty do čistiarne a milujem Paríž. Harmonikárov je zrazu akosi priveľa. Milujem Paríž.
Süskind by mi asi povedal, že nie všetky veci sú tak, ako sa zdajú. Že každý máme svoj paríž, vymykajúci sa realite.

Oproti mne dve Cigánčatá zväzujú psa. Za chrbtom sa mi ten harmonikár hrá na parížskeho chlapca s baretkou. Má vlnenú čiapku a károvanú košeľu. Nesedí pod Eifelovkou, ale pred čínskym obchodom. Aj tak milujem Paríž.

A ten pes skučí, zatiaľ čo Cigánčatá sa smejú a ďalej ho viažu. Ostali stupaje v snehu. Psie. Zrejme jeho posledné. Túlavé psy ako blúdiace náhody v špinavostiach dnešného sveta.

Na prečudesnom predmestí môjho vynúteného Paríža a ľudia s igelitkami Billa nič nevidia. Nikdy nič nevidia.

To decko sa na mňa díva, aj ten pes na mňa čumí a ja stále silnejšie zvieram šaty z plesu.
„Korunku, dajte korunku!“
„Necháš toho psa!“ kričí naňho absolútne neparížsky hlas.
Pribehne ďalšie decko, schmatne psa a uteká preč.
„Daj chytro, som hladný!“ a ešte čosi po „ich“. Ďakujem, že nerozumiem.

A ten chlap za mnou hrá a Süskind by sa smial, že to nechápem. Že nie sú Paríže, také voňavé Paríže, ako by sme chceli, ale iba paríže. Že tie Cigánčatá neboli len atrakciou pre dokreslenie atmosféry na pohľadniciach. Že opozitom našich Parížov, ktoré nosíme v sebe, je realita.
Nemusíte rozumieť...

„Nezjedia ho, však?“ pýtam sa akoby zo záhrobia a čakám odpoveď.
„To sú odhentiaľ,“ ukazuje mi čiasi ruka zdemolovanú radovú výstavbu. „Tí jedia všetko, mŕtve mačky, odpadky, krysy...“
A tak stojím na predmestí paríža, nie Paríža, s otrhaným harmonikárom a držím svoje plesové šaty ako jedinú istotu, že existuje aj čosi iné, ale už nestíham prísť na to, čo.

„Nie je vám zle, slečna?“ zdá sa, že púšťam tie šaty, asi sa nemýli. Počujem harmoniku a strácam pocit, že niekde existuje.
Môj Paríž...