Dostal tri roky. Za to, že viac ako miesto tajomníka komunistickej strany mu učarovali vlaky. Železničiarska uniforma však nebola pre nepohodlných a krúžok na strojvodcovskej paličke, akou sa máva vlakom, nebol dostatočne červený . Žiadnemu vlaku na trase Bratislava - Žilina viac nezamával. A nemal ani čas stať sa rušňovodičom. Po otcovi.
Jeho medzizastávkou sa stal Leopoldov. Konečnou bol Jáchymov. Špinavý vagón a jedmosmerný lístok. Bol predsa nepriateľ režimu. Vzduch v uránových baniach pomáhal človeku sa spriateliť.
„Vracali sme ako mrzáci,“ vraví a žmolí si starý klobúk v rukách. Tí, čo sa, pravda, vrátili.
„V tej bani som prišiel o chrbticu... Potom som sa uzdravoval pri mojich včelách...“
Jeho včely. Tie mu ostali.
Vzali mu toho však oveľa viac. Tomáša. Spolužiaka, priateľa. Popravený v novembri 1951.
„My sme toho spolu prežili...“
Nedokončí vetu. Trasú sa mu ústa a pevne stíska v rukách pre zmenu veniec. Sú staré a žilnaté. Také, čo si pamätajú. Na staré zlaté časy komunizmu, kedy mlieko bolo za dve koruny, však? Všetci mali prácu. A ľudia boli zradcami, keď si náhodou videli ďalej od nosa ...
Vladimír Kupčo.
"Už nehovorím, o tom, čo bolo... Zverila som to do vyšších rúk."
Politickí väzni ako samostatná kapitola našich dejín.
Viem, svet je plný absurdností a zverstiev všetkých kategórií a skóre našej komunistickej minulosti je len kvapkou v mori neľudskosti režimu za posledné desaťročia.
Keď však stoja oproti vám nepriatelia štátu a úžasnej ideológie, ktorej nikto príliš neveril, ale povraz či pracovné gulagy boli prisilnou motiváciou, máte pocit, že sa vás to akosi príliš dotýka.
A kdesi medzi nami ešte žijú aj tí z opačnej strany rieky. Z tej správnej strany, samozrejme. Oni si tiež pamätajú?
