Papuče

Bola som prváčka na základnej, keď sa odohral tento rozhovor. Pamätám si to. Pamätám si aj reakcie ľudí.
Poskladali sme sa mu na nejaké trápne výchovné predstavenie, lebo nám vtedy konečne dopálilo. Že sú ľudia s väčším šťastím v živote a tí druhí. Žiadna iná hierarchia tu nepanuje.

Pamätám si, že desiatu mával veľmi zriedkakedy. Raz prišiel k Lucii (vždy nosievala najlepšie desiate z celej triedy), ktorá s nechuťou balila čosi späť do servítky.
„Budeš ešte jesť ten chlebík? To je škoda vyhodiť,“ povedal.
Dala mu ho, hoci sme sa mu celá trieda smiali. Že je to, čo iní nechcú. Že je kontajner.
Nosil krátke menčestráky s trakmi, zdal sa nám byť neskutočne smiešny. Dnes ma to mrzí, strašne mrzí.

Boli sme sa sánkovať. Fičali vtedy takzvané lopáre, snehové taniere. Svietili neónovými farbami a prísľubom novej modernej doby po revolúcii. On sa púšťal na vrecku, igelitovom sáčku. Váľali sme sa v snehu od smiechu. Vtedy sme nerozlišovali, čo je naozaj smiešne a čo iba naozaj zúfalé.
Nešlo o lopár, šlo o princíp. Vedieť to tak vtedy...

Občas chodil dobitý, ale vtedy to bol posledný problém, ktorý by nás trápil. Proste Jarko. Neučil sa ukážkovo, no hlúpy nebol. Dnes by tomu tety a ujovia sociológovia a psychológovia povedali: zlé sociálne zázemie.
Ťažko čítal, zamieňal si písmenká.
Nezbieral cvočky, trhacie bločky ani pogy.
Kto nezbieral cvočky, trhacie bločky ani pogy, bol outsider...
Kto doma nepozeral Akty X, bol outsider.
Kto nemal tričko s Ninjami, bol outsider.
Komu otec prepil všetko všetučko, bol outsider.
Koho otec pravidelne obíjal o stenu, bol outsider.
Koho pravidelne navštevovala sociálka, bol outsider.

Jarko bol outsider.

Raz mu ukradli topánky. Nakydalo snehu. Neskutočne veľa snehu, akoby prituhlo práve vtedy, keď sa mu to stalo. Vtedy som sa utvrdila v teórii o ľuďoch so šťastím a bez neho. Teória reality.
Domov, do susednej dediny, šiel v papučiach, autobusom mohol chodievať len jedenkrát denne.
Na druhý deň ráno v nich prišiel znovu. V tom istom snehu. Ale nesťažoval si, nikdy si nesťažoval.
Bolo to nepochopiteľné. Učiteľka mu sušila ponožky na radiátore a na druhý deň mu doniesla akési čižmičky. Zlatá Miriam, tú som tiež dlho nevidela.
Ale on si po ne neprišiel, ochorel. Nebolo sa čomu čudovať. Deti by nemali chodiť po snehu v papučkách...
A potom ho vzali do domova... Vraj. Niečo sa stalo. Vždy sa niečo musí stať. Ďalší zlomový bod v našich hlúpych mozočkoch. Niekedy človeku trvá, kým to všetko pochopí.
Tie topánky sa napokon našli. Nejaký dobrodinec mu ich zašil v deviatackých skrinkách.
Ale už sme mu ich nemali kam vrátiť. Vraj si ho vzala babička do Čiech. Vraj.
A potom sa začalo jeho Tour the sociálne zariadenia. Vraj. Keď umrela. Jediné, čo viem celkom iste, je, že sme ho viac nestretli.
Iba vždy keď napadne sneh, spomeniem si... Na Jarka a jeho mokré papuče.